Life is a hard road to success *epilóg*

8. july 2013 at 8:50 | *Evush* |  Life is a hard road to success
Ďalší epilóg... Až mi je z toho smutno :D Strašne milujem túto poviedku, veď som ju písala viac ako rok, strašne milujem svojich čitateľov a Aminu, osobu, ktorá pri mne tak dlho vydržala a bola mojou prvou čitateľkou :) Thank you very much, darling ;)
Snáď si pri tomto klišé poplačete rovnako ako ja :D xxxxxxxxxxx
Btw. Teraz je dosť nutné, aby ste si znovu prečítali prvú časť tejto poviedky, lebo inak nebudete ničomu rozumieť :))





Zalapala som po dychu a prudko otvorila ťažké viečka, ktoré akoby boli vyrobené z mramoru. Oslepili ma všetky tie svetlá, farby, ktoré som už tak dlho nevidela.
Keď som sa oprela o lakte, nepohodlná nemocničná posteľ podo mnou zaškrípala.
V miestnosti bolo tak ticho, až som počula hompáľanie listov vo vetre, doliehajúce z otvoreného okna.
Pripadla som si ako vo vákuum, oddelená od zvyšku sveta.
Len letmo som registrovala hadičky, ktoré sa mi vinuli po predlaktiach, kľúčnej kosti, hrdle, až ku nosným dierkam. Bolo to veľmi nepríjemné, bez úst som nebola schopná dýchať.
A ten pocit...
Práve, keď som sa pokúšala o kľúčový manéver v podobe dvíhania z postele, do miestnosti vošla sestrička a prerušila steny mojej osobitej bubliny.
Zvrieskla.
Nadobudla som pocit, že spadne na studenú vykachličkovanú dlážku, stihla sa však zachytiť rámu dverí.
"A-a- ako to?!"
Na pomoc jej prišiel vynervovaný lekár, ktorý keď ma zbadal, zvraštil svoje husté obočie.
"Päť rokov..." zamrmlal.
"Prosím?" vyzvedala som nad mieru pokojným tónom.
Uprel na mňa intenzívny pohľad, so štipkou zvedavosti. "Boli ste v kóme päť rokov, slečna."
Inštinktívne som si potiahla hánky. Možno trochu prisilno.
"Nemožné."
Ku dverám sa v priebehu niekoľkých minút dovalilo tucet ohúrených zamestnancov.
"Kde je mama? Otec?" Napriek tomu, že mojou súčasťou bola stredoveká Agnes, na svojich pravých rodičov som si stále detailne spomínala. Bohužiaľ aj na Mayu...
"Váš otec je mimo kontinentu, slečna. A matka.... tuším na ceste k príbuzným."
"Hmm." Dumala som nad možnosťou, či aspoň u jedného z mojich rodičov ešte horí plamienok nádeje. Pretože ak nie, bude to... ťažké. Už je.
Povzdychla som si.
"Neberte im to za zlé, Agnessa, stále sú v komplikovanej situácii. Kóma je v istom ohľade horšia ako smrť."
Chcel ma upokojiť, dosiahol však pravý opak.
"Chcem ísť domov."
"V žiadnom prípade."
"Ak mi neklamete, mám už dvadsaťdva rokov, takže prah dospelosti je už dávno prekročený. Som v absolútnom poriadku a od vás žiadam len to, aby ste zo mňa dali dole tie mizerné hadičky," vravela som, zvýrazňujúc každé slovo.

Vyšší tón hlasu a nenávistné gánenie dokáže divy. Daný doktor mi dal dokonca aj päťdolárovku na taxík. Samozrejme sa to neobišlo bez menšieho vyšetrenia, všetkých tých svetielok a injekcií.
No teraz som už bola v dobre známom prostredí... Príjazdová cesta pred naším domom, kovový plot s pozlátenými ozdôbkami, vysoké tuje za ním.
Bránka bola našťastie otvorená, náhradný kľúč je vždycky pod rohožkou, no problem.
Horší bol ten vnútorný pocit, ktorý mi ohlodával všetky predsiene aj komory srdca. Ako železný mučiaci prostriedok mi ho stláčal a znovu púšťal.
Päť rokov...
Čo bude zo všetkými zážitkami, ktoré ma čakali. Dohodnuté večierky s kamarátkami, nezáväzné flirtovanie, maturita. Bože, maturita. Teoreticky by som už mala byť na vysokej.
Do hája.
Nasledoval čelný náraz o vonkajšiu stenu našej tehlovej zástavby. Rýchlo som odomkla a vyzula si ošúchané tenisky, ktoré sa k môjmu terajšiemu veku vôbec nehodili.
Rozbehla som sa do svojej neveľkej izbičky na poschodí, po ceste strhávajúc všetko, čo mi prišlo do cesty.
Zvalila som sa na posteľ a bezmocne vzlykla.
Čo by na to povedala Agnes? Tá Agnes, zaľúbená do Liama. Tá Agnes, ktorá je vlastne súčasťou mňa, akurát žije v úplne inom tisícročí.
Čo asi robí teraz, keď jej milý padol vo vojne? Pripadala som si, akoby som prerušila čítanie nadmieru napínavej knihy v polovičke. Lenže ja už si ju nikdy nedočítam do konca.
Tá hlúpa ilúzia, či sen, nočná mora ma obrala o najdôležitejšie roky života.
Toto už nie je nevinná hra.


Ubehli dva týždne. Otec mal zajtra priletieť. Svoj príchod odkladal najviac ako mohol a ja mu to nevyčítam. Teraz som preňho určite len nevýznamný cudzí človek, on už má svoju rodinu. Manželku, deti. Kto by si pri toľkej harmónii spomenul na šialenca, ktorý je podľa testov DNA jeho dieťa, vzrušené smrteľnými nebezpečenstvami?
V neskutočnom súžení a nekonečnej agónii pre smrť sestry totiž skočilo pod auto. Celé roky bolo v kóme, snívalo si svoj historický sen, ktorý bol hádam jej minulý život a náhle sa zobudilo. Bum. Chudák otec.
Ale mama bola tu. Domov sa vrátila tak rýchlo, ako mohla a s ňou aj obaja starí rodičia.
Stískala mi ruku, bozkami zmývala slané cestičky sĺz, hovorila mi, ako veľmi ma miluje.
A ja som jej to veľkodušne oplácala.


Jedného dňa nastal zlom.
Vracala som sa z mesta, kde som bola na záverečných skúškach.
Blahoželám, Agnes. V dvadsaťdvojke si dokončila strednú školu.
V ten deň som bola plná sarkazmu a štipľavého jedu, takže som sa pristavila pri východnej hranici parku, kde bola skupinka stánkov s rýchlym občerstvením.
Potrebovala som nejaký riadne studený nápoj, aby mi nevybuchla hlava.
Nanešťastie, predo mnou bola nekonečná rada.
Počítanie oblakov ma po chvíli prestalo baviť, tak som sa započúvala do rozhovoru niekoľkých chalanov obďaleč.
"To nemyslíš vážne, že stávkuješ na Amandu. Malik má Perrie rád," zvolal ten, kto mi bol otočený chrbtom. Mal hnedé vlasy vyčesané dohora.
"Prepáč, Lou. Ama je sexi," žmurkol kučeravý, pripomínajúci Harryho z môjho sna.
"Css, vy máte problémy. Ja som hladný," zacmukal blondiak. Neskutočne sa ponášal na Nialla.
Prevrátila som očami. A to vyzerali na dvadsať. No tá podoba...
Zavreté oči som mala celých sedem minút, až kým sa neozval hlas, ktorý mi do uší prevŕtal dieru. Taký zamatový, pokojný, intenzívny.
"Pozrite na ten zástup ľudí. A to stačí dať zľavu dve espressá plus jedno zdarma," zasmial sa. "Mali by sme sa pohnúť, kým si nás niekto nevšimne."
Srdce sa mi divo rozbúchalo. Chalani sa oddelili od davu a každým krokom boli ďalej z môjho zorného poľa. Chcela som na nich zvriesknuť, aby počkali, objať moju stredovekú lásku a rozplakať sa.
Automaticky som sa rozbehla ich smerom. Krížom míňali jadro parku, obišli lavičky, pamätník aj fontánu. Mala som chuť sa cez tú vodnú smršť predrať rovnako rýchlo ako knižná Bella z druhej časti Twilightu.
"Liam!"
To by však len uistilo ich teórie, že ich prenasleduje šialené, choromyseľné dievča.
"Liam!"
Nepočul ma.
Celá vyčerpaná som sa zviezla na kolená a poslednýkrát vykríkla.
Zásah.
Zmeravel, otočiac sa rovnako rýchlo ako po údere elektrickým prúdom.
Pár nekonečných sekúnd sme si hľadeli do očí, napriek diaľke som hypnotizovala jeho orieškové dúhovky.
"A-Agnes..."
On vie moje meno.
Nie je šanca, aby si ten dávny život ešte pamätal, ja by som bez toho sna ani-
"Si dvakrát krajšia, než si ťa pamätám," usmial sa, krútiac hlavou.
To ma rozosmialo. "Ty tiež stojíš za hriech." Premerala som si jeho krátke vlasy, štíhlu no vypracovanú postavu, nádherný úsmev.
Niekoľkými dlhými krokmi skrátil našu vzdialenosť a kľakol si ku mne.
Keď ma letmo pobozkal, neisto sa usmieval.
"Yesterday, today and tomorrow, mylady."
"I will always love you, sir."


***


"Tak čo? Stále si myslíš, že je to rozprávka, miláčik?"
Žmurkla som na Sierru, no slová som adresovala aj svojej dcére.
"Budem mať najlepšiu prácu z celej triedy!" vykríkla.
Astrid len nadvihla obočie a ticho sa zasmiala.
"To klišé ma už unavuje."
"Teba asi nepresvedčím nikdy, však?" usmiala som sa.
"Za siedmimi horami, za siedmimi dolami... Jasné, že nie!" uškrnula sa.
Sierrin pes zabrechal a skočil mi z náručia. Blížil sa k nám stále dobre vyzerajúci muž, s hlbokými vráskami okolo očí.
"Dedko!" Manžel sa lišiacky usmieval, zatiaľ čo malú držal v oceľovom objatí.
"Čo je to?" ukázala na kyticu, ktorú držal vo svojej pravici.
"Darček pre babku."
"Nebodaj máme zase výročie?" doberala som si ho.
"Ak si to praješ, láska."
Naklonil sa a na líce mi vtisol bozk.
Astrid na nás celý čas nepohnute hľadela.
"Mali by o vás vydať knihu."
"Správne."

"Life is a hard road to success."



THE END
 

3 people judged this article.

Comments

1 Ellie Ellie | 8. july 2013 at 9:53 | React

Taký krásny koniec, až mi zviera žalúdok :OO
A ten song k tomu... !!
Strašne ľúbim túto poviedku, je to najneobyčajnejšia fanfiction s Liamom, akú som kedy čítala :)x

2 Ilon-Ká** Ilon-Ká** | 9. july 2013 at 11:29 | React

Nepíšeš teď nějak moc těch konců..?!
Ale tohle je boží.. hlavně ten konec.. ♥

3 Juli Oremusová Juli Oremusová | 9. july 2013 at 11:33 | React

Už len Your Song si ma rozplakala, nehovoriac o epilógu! Táto poviedka bola a je jednou z najlepších, aké čítam! ♥ Naozaj úžasné, Evi ♥ love you xx

4 one-direction-ff-stories one-direction-ff-stories | 10. july 2013 at 13:20 | React

Ach... Boží:3♥

5 Zoey Zoey | Web | 11. july 2013 at 16:55 | React

Ach jo, ten konec já budu plakat, proč tu není brečící smajlík :D
Tuhle povídku mám v oblibě :)

6 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 12. july 2013 at 13:55 | React

Wow...dokonalé :) a ten konec, i přes to, že byl smutný byl nádherný :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement