Life is a hard road to success 34.

4. april 2013 at 16:17 | *Evush* |  Life is a hard road to success
34. časť... Nerozumiem tomu. Akoby to bolo včera, čo mi v hlave skrsol nápad na tento príbeh... A vlastne to s ním ťahám už od leta 2012. Príšerne dlhá doba :D Ale musím povedať, že koniec v nedohľade, je tam ešte plno nevysvetlených vecí, takže to skončím až v nejakej štyridsiatke ;)




Po chvíli som bola nútená opustiť teplo jeho náruče. "Prepáč, Liam, ale ja už budem musieť ísť."
"Takže ty si nezmenila názor?" usmial sa. Zmätene som pokrútila hlavou. To si myslí, že ma tak rýchlo obmäkčí?
"Ok, ale v tom prípade si ma musíš zobrať so sebou."


-34. časť-


Cesta prebehla lepšie, než som si vôbec dovolila dúfať. Liamove veliteľské sklony sa síce často drali na povrch, ale naučil sa rešpektovať moju prítomnosť. Hoci by to malo byť skôr naopak, neprekážalo mi to. Boli sme zohratá dvojica, rozumeli sme si aj bez slov, komunikovali zväčša čisto gestami a mimikou. Neprejavovali sme si žiadnu náklonnosť, v týchto chvíľach išli city bokom. No plameň našej lásky horel stále rovnako jasne, nebolo možné ho uhasiť. Obaja sme si to uvedomovali.
Nepretržitý kurz sme udržiavali celé dva dni, v ten tretí som už viedla vnútorný boj. Bola som neskutočne hladná a vyčerpaná, bála som sa čo i len pohnúť stŕpnutými nohami. Liam sa ma každých desať minút pýtal, či som v poriadku a nežiada sa mi prestávky a ja som jeho obavy zakaždým zamietla. Nechcela som ho brzdiť a pripustiť si svoju slabosť, no predsa som bola len ustráchané dievča, žiadna hrdinka ako som sa mylne domnievala.
Dostala som sa na Liamovu úroveň. "Prepáč, ale mohli by sme, ehm, spomaliť?" kričala som, snažiac sa prehlušiť dupot štyroch párov kopýt.
Liam trhol opratami. S vážnou tvárou prikývol. "Dáme si rovno hodinovú prestávku." Snažila som sa ho prehovoriť, že to nie je potrebné, ale neuspela som. Pomohol mi zoskočiť z koňa a keď zbadal moju ubolenú grimasu, vzal ma do náručia. Niesol ma niekoľko kilometrov, smerom ku prírodnému odpočívadlu a ani brvou nepohol. Na malý moment som zabudla na svoj aktuálny stav a tuhšie sa k Liamovi privinula. Vycítila som jeho úsmev.
Položil ma do mäkkej trávy medzi aleje stromov, následne sa otočil chystajúc sa postarať o našich konských spoločníkov.
Vzdychla som si. Moje dlane sa automaticky dotkli hustej trávy, jemne som ju pohládzala prstami. Radšej som sa ani nepokúšala postaviť, vychutnávala som si prestávku, ktorú som si určite zaslúžila.
Keď sa Liam vrátil, bola som v stave medzi spánkom a bdením. Pobavene sa usmial a zvalil na voľné miesto vedľa mňa. "Len si pospi," prehovoril vľúdne. Pokrútila som hlavou. "Budem v poriadku, len nie som zvyknutá na podobné výpravy. Keď si predstavím, že som sa na niečo podobné chcela dať úplne sama, krúti sa mi hlava. Si moja spása, Liam," unavene som sa naňho usmiala. Pokrčil plecami. "Dobre vieš, že by som ti nič podobné nikdy nedovolil. Ale keď som uvidel to odhodlanie, ktoré sa ti zračilo v očiach, vedel som, že nemám na výber," prevrátil sa na bok, tvárou ku mne. Začal ma jemne bozkávať, od úst prechádzal až ku cestičke na vlasoch, zanechávajúc na mojej tvári vlhkú stopu.
"Liam, uvedomuješ si, že sme sa nikdy nemilovali?" Tak náhle som ho zaskočila, až zalapal po dychu. "Prepáč! Nechcela som ťa tak zaskočiť a nemyslela som to nijak dvojzmyselne, bolo to len čisté skonštatovanie," ospravedlňujúco som sa usmiala.
Trošku sa odtiahol, ruky si však naďalej nechával omotané okolo môjho drieku. "Koľko máš vlastne rokov?" prekvapil ma otázkou. Tváril sa presne tak, ako rodič, ktorý vysvetľuje svojmu tvrdohlavému dieťaťu, že alkohol nie je džús.
"Devätnásť," odpovedala som so smiechom. Zavládlo ticho, ktoré vzhľadom k bizarnosti situácie nehodlal ani jeden z nás prerušiť.


Nakoniec sa ozval Liam. "Hmm, nikdy som nad tým nepremýšľal. Udialo sa toho príliš veľa a na podobné veci nám čas nedožičil. Na druhej strane som vždycky chcel, aby náš vzťah fungoval skôr na dôvere, než fyzickej potrebe." Mierne sa začervenal, čo ma opäť rozosmialo.
"Povedal si to krásne, miláčik," pobozkala som ho na nos, na čo sa skromne usmial.
"Mohla by som sa ťa niečo spýtať?"
"Samozrejme."
"Keby som ťa požiadala, aby si mi napísal báseň, urobil by si to?"
Zhrozene na mňa pozrel, ja som sa však neprestávala smiať.


***


"Musíme prebrať zajtrajšiu trasu našej cesty. Chceš ísť priamo na západ, alebo vybrať severnejšiu cestu a-" "Liam. Dobre vieš, že v podobných veciach sa nevyznám a mapové záležitosti nechávam len a len na tebe." Zmätene som hľadela na ten vyblednutý kus papiera, nechápajúc ako to môže byť náš hlavný orientačný bod.
"Dobre," prikývol.
Nechala som ho samého, odbehnúc si po tašku. Ležala presne tam, kde som ju nechala, teda pohodená pri strome na ktorom boli uviazaní Danger a Boston. "Tak čo chlapci? Všetko v poriadku?" ticho som sa im prihovorila a ostala o niečo dlhšie ako bolo treba.
S Liamom sme sa rozhodli, že tu strávime noc, oblasť nevyzerala príliš nebezpečne. Z tašky som vytiahla deku a oboch nás prikryla. Liamovi sa medzičasom podarilo zaspať, len mňa trápili neznesiteľné myšlienky.
 

3 people judged this article.

Comments

1 Mima :) Mima :) | Web | 4. april 2013 at 17:36 | React

Super, božské, dokonalé! :3 :D

2 Juli Oremusová Juli Oremusová | 4. april 2013 at 19:02 | React

oh em gee ( nemám rada túto frázu, ale proste sa mi v tom úžase hodila :) ) ako ja milujem túto poviedku!!! neviem to ani vypovedať slovami! ♥ láska, je to dokonalé!!!!! Xxxx nikto tú poviedku neľúbi viac ako ja ;) ♥

3 weilyn weilyn | Web | 5. april 2013 at 10:58 | React

Pěkné :)

4 Bella-Kejtý<3 Bella-Kejtý<3 | Web | 5. april 2013 at 15:44 | React

Nádherné :)

5 *Evush* *Evush* | Web | 5. april 2013 at 17:58 | React

[1]: Ďakujeeeem! :D

[2]: Som strašne rada, že sa ti to vôbec páči, Juli :D Ďakujem krásne ;) xxxx

[3]: Dík :)

[4]: Thank U :))

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement