Because the sky is blue 6 A.

26. march 2013 at 21:17 | *Evush* |  Because the sky is blue
Vo štvrtok sú veľkonočné prázdniny a vonku sú mínusové teploty!! Do školy chodím naobliekaná ako snehuliak, no radšej neriskujem so svojím neskutočne labilným zdravím :D Túto časť som vám sem chcela pridať až zajtra, ale som taká zvedavá, čo na to poviete... :)) Pred chvíľou som si uvedomila, že postavy v mojich poviedkach vedú zväčša nešťastný život, hlavne, čo sa rodinných vzťahov týka. Neviem, či vám to nejako prekáža, depky z toho snáď nemáte :D
Soo...Brú noc! ;) xxx




Harry si ma pritiahol bližšie. Cítila som červeň, ktorá mi vstúpila do tváre. Chcela som sa odtiahnuť, keď mi v ušiach zadunel rozhnevaný hlas. "Okamžite ju pusť." Zalapala som po dychu. Nie, to nie. Určite sa mi sníva. Toto nemôže byť realita.


-6. časť-


Louisovi sa na tvári zračil zmätok a chladná zúrivosť. "Neviem, čo s Rose zamýšľaš, no vôbec sa mi to nepáči."
Harry ma stále zvieral v objatí, v prižmúrených očiach mal tucet otáznikov. Chcela som niečo povedať, zastať sa ho a zároveň aj Louisa, ale nevyšlo zo mňa ani slovo. Bola som príliš vyvedená z miery, príliš neschopná riešiť podobné situácie. Keď som si to v hlave prepočítala, uvedomila som si, že nikdy som s chlapcami nebola v takej bezprostrednej blízkosti ako v uplynulých dňoch. A to máš osemnásť, prehovoril uštipačný hlas v mojej hlave. Zahanbila som sa.
Harry ma nakoniec pustil, no na Louisa stihol vrhnúť vyčítavý pohľad. Zamieril k svojmu Land Roveru, nastúpil a šliapol na plyn. Zdvihol sa oblak prachu, na čo som sa rozkašľala. Louis na mňa škaredo zagánil a obrátil sa mi chrbtom. Čakala som, že sa aspoň obzrie. Alebo, že niečo povie, hoci aj štipľavú nadávku. Takto to bolo ešte horšie.
Len som tam stála, pozorovala jeho statný chrbát a zvesené plecia, ktoré sa mi čochvíľa stratia zo zorného poľa. Všetko šťastie, ktoré mi ešte pred pár minútami pulzovalo v žilách, bolo odrazu preč. Nie, nie, nie. Odkedy si slaboch, Rosalinda?
"Stoj. Lou, stoj!" Strhol sa a s otvorenými ústami na mňa pozrel. Bolo to prvýkrát, čo som ho oslovila prezývkou. A ani som si to neuvedomila.
"Mám ťa príliš rada na to, aby som ťa nechala odísť." Jemne som sa usmiala.
Nadvihol obočie. "Môžem to vysvetliť," rýchlo som dodala. Vzdychol, no hlavou kývol ku zaparkovanej dodávke obďaleč. Ani som si ju nevšimla.
Keď sme obsadili predné miesta, s očakávaním na mňa pozrel. Zachytila som jeho tichú výzvu. "Tak dobre," vzdychla som si, "začnem teda od začiatku."
"Od malička som bola celkom obyčajným dieťaťom. Mala som husté gaštanové vlasy a oči ako oceán, ktoré každého tak trocha desili. Už ako päťročné dievčatko som sa naučila čítať a písať, dokonca po niekoľkých mesiacoch aj počítať, ale aj tak som chcela ísť do bežnej školy. Ocko bol značne proti, mal také tušenie, že by som medzi normálne deti nezapadla. Vtedy som sa ho často pýtala "Prečo nie? Veď ja som taktiež normálna. Mám dve oči, veľké líca a barbiny. Tie majú aj ostatné deti, nie?"
Louis stisol pery, prekvapene sa na mňa díval, no nenamietal. Povedala som, že začnem od začiatku. A aj som začala.
"Napokon ma do tej školy pustili. Šesť rokov to išlo bez problémov, úplne hladko. No keď som dovŕšila dvanásty rok, kamarátky sa mi z ničoho nič otočili chrbtom. S ostatnými deckami sa zhrčili dokopy a začali ma škaredo ohovárať. Najprv som to brala normálne- otec ma predsa varoval- mysliac si, že to prejde. Pomaly som sa však stávala uzavretejšou, tichšou
a bezbrannejšou ako kedykoľvek predtým. A to všetko len kvôli výške môjho IQ a čudáckej povahe," vzdychla som si, "no nikdy som neupadla do stavu seba ľútosti, svoj život som napriek všetkým intrigám, ktoré mi kládol pod nohy, milovala. Totiž, plakala som viac od šťastia ako od žiaľu, čo bolo dobre. A jedného dňa som spoznala človeka, ktorý všetky tieto tenké základy zničil. Zhodil ľahko ako domino. Bola to žena. Mladá nízka blondína s krehkým úsmevom a obľúbenou značkou neónovo ružového rúžu na perách.
Prvýkrát som ju zazrela ešte len v trinástich rokoch v Starbuckse. Sedela som v kúte kaviarne, na hlave mala kapucňu a v ušiach slúchadlá, ktorých šnúra sa ťahala až do môjho vrecka, kde som mala pohodený iPod. V dlaniach som kŕčovito zvierala hrnček od kakaa. Bolo sobotňajšie ráno a ja som ho trávila vždycky v takom štýle.
V jednu chvíľu som na sebe zacítila neznámy pohľad, nuž zdvihla som zrak. Ľadovo modré oči boli na mňa tak nástojčivo upreté, až mi stiahlo žalúdok. Blondína s vlasmi stiahnutými do chvosta sa na mňa usmievala. Ja som sa k tomu nemohla prinútiť.
Druhýkrát som ju stretla o rok na to, v útulnom šachovom klube, do ktorého ma ocko brával skoro každý piatok po škole. Mala som štrnásť, no viackrát som ho dokázala poraziť.
Sedeli sme v najzadnejšom kúte miestnosti, popíjali harmančekový čaj a boli maximálne sústredený. S úsmevom som sa chytala vyhodiť ockovho bieleho pešiaka, keď sa mi niečie ostré nechty zaryli do pleca. Zjojkla som a a prevrhla stoličku. Blondína s mrazivým úsmevom stála predo mnou, na sebe mala falošné okuliare s moderným čiernym rámom a na mieru ušitý oblek.
"Ach, ospravedlň ju, Claire. Keď sme v jadre hry, zaskočí ju aj moľa," ocko sa ticho zasmial, pričom zdvihol stoličku.
"To je v poriadku, Jonathan. Deti bývajú také," žmurkla na mňa. Hánky, ktoré som si z celej sily poťahovala, mi škaredo očerveneli.
"Kto je to, otec?" vybafla som naňho, ignorujúc zhrozený pohľad, ktorý sa mu mihol tvárou. V tejto chvíli šli slušné spôsoby na posledné miesto.
"Claire Baydonnová. Čo sa nepamätáš, Rosie?" Zmätene som krútila hlavou.
"Keď si mala osem rokov, tvoja mama bola v ťažkom štádiu astmy, ale to predsa vieš. Chodil som ju často navštevovať, v New- Yorku si platil hotel a niekoľko dní tam ostal. Ty si na to bolo príliš malá a krehká, takže som ťa nechával v rukách Claire. Bola najbližšou rodinnou priateľkou a zároveň tvojou pestúnkou. O sedem mesiacov sa presťahovala do Austrálie a ja som ju dovtedy nevidel." Ocko sa naširoko usmieval a Claire strhol do objatia.
Ja som tam len stála a celá sa triasla. Bolo mi nanič z toho, že si nič v súvislosti s touto ženou nepamätám. Desil ma jej chladný úsmev, oči ako ľadovec aj belavé vlasy. Nerozumela som ockovmu vzťahu k nej a bála som sa, že mi do života vstúpi natrvalo."
"A ona vstúpila," skonštatoval Louis.


!Pokračovanie Rosinho príbehu nabudúce!

 

3 people judged this article.

Comments

1 Jane Jane | Web | 27. march 2013 at 15:23 | React

To s těma postavama jsem si všimla teda :D :D
Jinak máš pravdu, to počasí je hrozné! Já chci OPRAVDOVÉ jaro!!!

2 Bella-Kejtý <3* Bella-Kejtý <3* | Web | 27. march 2013 at 15:29 | React

Je to překrásné povedlo se ti to :)

3 Juli Oremusová Juli Oremusová | 27. march 2013 at 17:51 | React

čožéééé? :O what what what what what?! toto je aké mega brutálne, až na to nemám slov! wáááá, závisláčim málo (Y) :) brutálne je to, dievča moje zlaté! chytro ďalšiu :) ♥ Xxx

4 Faint Faint | Web | 27. march 2013 at 18:42 | React

Konečne sa mi to začína vyjasňovať! Bravó moju zabzdenému mozgu! :D A z tých postáv si nič nerob. Moje postavy sa z väčšej časti podobajú na mňa svojou povahou, minulosťou, charakteristikou. A hlavne začiatočným písmenom mena :D

5 *Evush* *Evush* | Web | 27. march 2013 at 19:24 | React

[1]: :D Správne, lebo toto čudo vonku sa nedá nazvať "jar" :D

[2]: Ďakujem♥

[3]: Ou, tak to sme na tom rovnako!!! :) Ja tvoje poviedky milujem pomaly viac, než One direction :D Ďakujem... aj keby som stála vonku v lejaku, aj tak sa nad tvojím komentárom usmejem! :) xxx

[4]: Tvoj mozog je v poriadku, neboj :D To len moje pero začína písať zreteľnejšie :) No, každý máme v písaní nejakú "úchylku" :D

6 Zoey Zoey | Web | 28. march 2013 at 7:37 | React

Páni, moc a moc a moc se mi to líbí!!!!
Opravdu se ti to povedlo. Nevím, jestli jsou tvé postavy v rodinném vztahu trochu hůř nebo vedou nešťastný život :D Mě se to líbí :)
P.S.Já chodím taky jako sněhulák :D

7 Denee* Denee* | Web | 28. march 2013 at 12:46 | React

páni, super je to :))

8 Mima :) Mima :) | Web | 28. march 2013 at 13:43 | React

:O Totálne brutálne to je!! :)
Ja z toho nemôžem.... :3 Super!! :D

9 *Evush* *Evush* | Web | 29. march 2013 at 7:39 | React

[6]: Ďakujem krásne! ;))

[7]: Ďakujem :))

[8]: Och, tak to som rada :D Ďakujem :))

10 Gabriela Gabriela | Web | 29. march 2013 at 16:18 | React

Je to prostě úžasný! :3 Jen tak dál! :)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Reklama