Because the sky is blue 4.

10. march 2013 at 12:20 | *Evush* |  Because the sky is blue
Rozmýšľala som, koľko častí ešte k tejto poviedke napíšem... Strašne ma to bavilo písať, postavu Rosie som si v prvom okamihu zamilovala :) Ale obávam sa, že viac ako desať častí nie. Pripravujem niekoľko zápletiek, bez ktorých písať jednoducho neviem a možno sa nám vyvinie zamilovaný trojuholník, ktovie.. :D Každopádne mám teraz tvorivú náladu, takže (keď ma rodičia nevyhodia od PC, aby som išla robiť niečo užitočnejšie), vám zajtra, pozajtra niečo napíšem ;))
Hope you like it





Čas strávený s Louisom pre mňa znamenal nový životný smer. Keď som sa s ním rozprávala, prechádzala po ceste zahalenej tichom. Rozumeli sme si aj bez slov. Náš vzťah bol... Ako keď chodíte s nadpriemerne inteligentnou celebritou, počúvate jej kúzelný hlas a hľadíte do jej neskutočných očí, zahalených závojom hustých mihalníc. A aj tak viete, že to nič neznamená.
Pre mňa bol svetlou stránkou života. Oheň v ľadovom tuneli. Jediný farebný bod v mojom čiernobielom živote.
Po tom, čo som zistila, že listy od rodičov už jednoducho nebudú pribúdať...
Áno, Louisa som brala ako svoju životnú lásku, ale zároveň som vedela, že doma ho čaká snúbenica. Veľmi pekná snúbenica.
Takže sme boli priatelia.
Celé dva týždne...

Jedného rána som sa prebudila na škrípavý zvuk okenice, ktorá v pravidelných intervaloch udierala do vonkajšej strany múru. Vonku vládla víchrica. Rozbúrené vrcholky sa rozbíjali na drsných stenách útesov, štíhle kmene stromov sa pod náporom vetra
ohýbali na východ.
Bosé nohy som položila na studenú dlážku a nemotornými krokmi sa došuchtala k otvorenej okenici. Ráznym pohybom som ju zatvorila. V miestnosti sa stále nieslo ujúkanie vetra.
Dlho som tam stála a zamyslene hľadela na neustlatú posteľ. Dnes už nezaspím. Potrebovala som vyjsť von z tejto ošumelej izby. Na chvíľu opustiť túto mrazivú atmosféru. Klaustrofóbia ma začala trápiť už v prvú noc na tomto sídle.
Cez hlavu som si pretiahla pulóver, obula svoje čierne kanady a siahla po vetrovke. Čo najtichšie som prešla dlhými chodbami, v spoločenskej miestnosti našťastie nikto nebol. Keď sa za mnou zabuchli dvere, uľahčene som si vydýchla. Počasie bolo na figu, ale mne to neprekážalo. Prechádzala som sa po nekonečných ároch, ktoré patrili k sídlu. Po necelej hodine som si sadla na nízky kmeň pri slnečnicovom sade a bruškami prstov sa snažila vyhladiť si zimomriavky. Bol koniec leta, no ja som sedela pod čiernymi mračnami, v strede víchrice, v strede ničoho. Bezradne som rozhliadala okolo seba, vôbec som nemohla pochopiť tomu, čo vlastne hľadám. Únikový bod? Čisto teoreticky.
Ale nachvíľu sa mi zazdalo, že v hustom brečtane, ktorý sa obopínal okolo šialene vysokého plotu, sa niečo zalesklo. Žeby...?! Rozbehla som tam a naslepo šmátrala po niečom, o čo som sa neodvážila ani snívať. A potom...
Nemohla som tomu uveriť. Našla som kľučku. Mosadznú kľučku na nízkych železných dverách, ktoré pokrývala hrdza. Celé boli skryté pod brečtanom, nebolo možné ich zazrieť. Ale ja som ich prekukla. Dala som sa do strhávania brečtanu. Jeho listy boli na dotyk hladké, ale ja som nasadila prirýchle tempo. Prsty som mala po chvíli celé od krvi. Keď som bola so svojím výkonom dostatočne spokojná, potiahla som kľučkou. A dvere sa otvorili. Nemo som stála a hľadela na nekonečne krásnu panorámu. Bolo to dokonalé miesto. Keby tu boli rodičia, moji starí priatelia a... Louis, nechýbalo by mi absolútne nič. Ale posledný menovaný tu stále bol. V luxusnom bledomodrom hoteli s menom Modrá Lagúna na najkrajšej pláži ostrova. Všetko mi do posledného detailu opísal. Povedal "Pre prípad."
Musím ho vidieť. V tom som si uvedomila, že po tvári mi stekajú dažďové kvapôčky. Rozpršalo sa, vietor fúkal v dvakrát väčšej intenzite. Ale ja som sa nemienila vzdať. Bežala som. Celé minúty.
Keď som zbadala vysvietený nápis hotelu, srdce mi od šťastia poskočilo. Vtrhla som do recepcie. Pár ľudí skoro na mieste skolabovalo. Vyzerala som horšie, než príšerne. Strapaté vlasy sa mi ako hady ovíjali okolo tváre, polovicu líc som mala čiernu od roztečenej maskary. Ak k tomu pridáte oblečenie, ako vybraté z práčky a mŕtvolne biely odtieň pokožky, nebudete si istý termínom človek. No mne to bolo jedno. Postavila som sa pred dokonale upravenú recepčnú, ktorá sa pri pohľade na mňa chytila za srdce a vyslovila jednoduchú vetu.
"Hľadám Louisa Tomlinsona."
Stisla pery a naďalej na mňa nedôverčivo hľadela. "Nič ti nepoviem. Ako sa vôbec opovažuješ vstúpiť sem, ty-" Strhla som sa. Tak strašne mi pripomenula Claru, až to zabolelo. "Prečo ho hľadáš?" Ozval sa chlapčenský hlas za mojím chrbtom. Recepčná zhíkla a surovo ma odstrčila. "Netrápte si tým hlavu, pán Styles. Je to len ďalšia hlúpa fanynka," ticho sa zasmiala a schmatla ma za lakeť. "Ja sa o to postarám."
Pán Styles?! S malou dušičkou som sa obrátila ku menovanému. Bol to vážne on. Najlepší Louisov kamarát, povestný lámač ženských sŕdc. Zmätene na mňa hľadel.
Na sucho som prehltla. Čo mám povedať? Louis sa mu o mne určite nezmienil. Alebo sa mýlim?! Recepčná ma ťahala cez celý vestibul. Upieral sa na mňa každý jeden očný pár.
"Počkajte!" skríkol Harry. "Pusťte ju." Recepčná zalapala po dychu, načisto zbledla. Ale pustila ma. S Harrym si vymenili role. Chytil ma okolo pliec a snažil sa čo najrýchlejšie dostať preč od desiatok zvedavých pohľadov. Viedol ma cez dlhú vytapetovanú chodbu, ku radu výťahov. Postrčil ma do prvého, ktorý bol práve otvorený a stlačil číslo šesť.
Celý čas sa na mňa ani nepozrel. Výťah krátko zapípal a pozlátené dvere sa otvorili. Boli sme na konečnom čísle. Harry si vzdychol a sám sa vybral osvetlenou chodbou, čakajúc, že pôjdem za ním. Krátko som zaváhala. Ale túžba vidieť Louisa bola silnejšia. Zastala som vedľa Harryho, pred izbou číslo 27. Toto si musím zapamätať. Harry si zo zadného vrecka džínsov vybral drobný čierny čip a prešiel ním po kartičke rovnakej farby, pripevnenej pod kľučkou dverí. Harry vošiel dnu, stále mi nevenoval pozornosť. Stratil sa v kúpeľni. Nesmelo som vstúpila. S otvorenými ústami som hľadela na obrovský apartmán s priestranným balkónom, s výhľadom na azúrové more. Tvorilo ho hneď niekoľko izieb, no dovidela som len na spálňu s masívnou manželskou posteľou v béžovom štýle a útulne vyzerajúcu kuchynku s dreveným pultom a barovými stoličkami.
Harry sa objavil s kopou uterákov a pohárom vody. Striasla som sa. To nemyslí vážne.


Pekne prosím 7+ viac komentárov! :)
 

2 people judged this article.

Comments

1 Faint Faint | Web | 10. march 2013 at 14:55 | React

Jasné, že páčila :D že tam dačo pozmení kvôli hudbe a dobrý song je na ceste :D

2 Andie Andie | Email | Web | 10. march 2013 at 15:04 | React

Ahoj,budeš hlasovat které šaty se ti líbí nejvíce? :)) Na obrázku jsou vždy jména :)
http://imgbox.com/gallery/edit/RRyy2cLaEi/Fszt2C8pCTaDHnLl

tady je anketa:)
http://www.facebook.com/questions/619735304719096/

PS:Promiň za reklamu.

3 Juli Oremusová Juli Oremusová | 10. march 2013 at 16:24 | React

oh God ♥ prečo tak dokonalo píšeš? Tvoje poviedky sú pre mňa ako drogy! :) nádhera, žena! :) nádhera! ♥

4 Zoey Zoey | Web | 10. march 2013 at 17:37 | React

Tuto povídku sice nečtu/což ale doženu/ale máš to moc hezky napsané. Moc :) Jen tak pokračuj, těším se na zápletku a na dalších šest a více částí :)

5 Katherine Katherine | Web | 11. march 2013 at 17:02 | React

Wow dokonalé :))

6 *Evush* *Evush* | Web | 13. march 2013 at 12:25 | React

[3]: oh God, prečo mi vždycky tak zlepšíš náladu? ♥ :D Ďakujeeem! :)

[4]: Som veľmi rada, ďakujem, Zoey :))

[5]: Ďakujem! :D

7 Nika>3 Nika>3 | Web | 13. march 2013 at 22:09 | React

o. Jeto bozi =*

8 mrspapi mrspapi | Email | Web | 19. march 2013 at 13:28 | React

pane bože! užasné!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement