Life is a hard road to success 19.

18. november 2012 at 20:37 | *Evush* |  Life is a hard road to success
Doma mám problémy. Každé slovíčko, ktoré opustí moje pery je záporné. Som niečo ako stelesnenie negatívnej energie. Nechápem to. Vážne to nechápem... Sú to dva rozličné svety. Keď som s kamošmi je všetko ok, potom prídem domov a... jednoducho začínam od nuly. Viem, že je to kvôli môjmu správaniu. I´m veery bad. Nechcem pomoc. Nikdy som nechcela. Aktuálne som strašne vydesená. Akoby mi každý kto sa na mňa pozrie chcel ublížiť. Prevláda však zmätok. Absolútny. Viem, že sa začnem správať inak. Tak aby ma mal každý rád... Ľahké napísať, že? Ignorujte to prosím. Som neskutočne šťastná, že sa Life is a hard road to success niekomu páči. Aj keby len piatim ľuďom.. Viete, nie každý má na moju poviedku podobnú mienku. Možno na to vážne nemám. Stále mám pocit, že je to úplne strašné a nikdy sa nedostanem na ten zlatý vrchol. Mám začať novú poviedku? Pridať tu nejaké zaujímavejšie rubriky? Poraďte mi, ako zlepšiť návštevnosť, guuys. Každopádne komentík poteší. :) I♥U



-19. časť-

Dôkladne som poskladala krémové šaty a na pár sekúnd sa dotkla tmavej krajky, lemujúcej rukávy. Mala som za sebou sotva polovicu, prídavná bielizeň sa ešte sušila. "S týmto tempom sa nedostaneš nikde, Agnessa," ozval sa vrodene autoritatívny hlas od dverí. Na jazyku sa mi splietala spŕška argumentov, ani jedna sa však nevydrala na povrch. Majiteľka hlasu sa pohla mojím smerom a nespokojne zacmukala. "Pozri sa na tú sukňu! Za toto ťa snáď platím?! Za zhužvanie oblečenia, ktoré ešte nie je suché?" Moja pani oblúkom kráčala okolo stola v strede miestnosti, skúmala štruktúru parochní a nechtami hladkala poskladané naberané sukne. Keď uvidela čo i len malú krivku, na môj účet prischlo nové a nové pokarhanie. Na nadávky by sa pani neznížila nikdy. "A toto? Bože môj, veď to je satén! Nemáš v sebe štipku citu? Vyzerá to, akoby som zamestnávala stokilového chlapa a nie drobné žieňa." Líca mi očerveneli, no udržiavala som sa v chládku. Rozmýšľala som nad tým. Nad všetkým. Prečo tu vlastne pracujem. Prečo sa nechávam ponižovať ženou, ktorá mi kedysi nesiahala ani po kolená. Prečo sa všetko zničilo. Dvere sa zo škrípaním otvorili a dnu vplávala nepodarená kópia bábiky. Príliš dlhé mihalnice. Príliš bacuľatá tvár. Príliš výrazná bodka na líci. Príliš umelá parochňa obsahujúca príliš veľa kvetov. Dané dievča, ktorej výrazný rúž pridával na veku sa panej uklonilo a pobozkalo jej ruku. "Ránko," zaspievala veselo a mne nevenovala jediný pohľad. "Hádajte, kto prišiel, teti?" prehodila hystericky. Keď sa na prahu objavil urastený mladý muž, srdce mi vynechalo pár úderov. Na ramenách sa mu rysovalo svalstvo. Vlasy na ježka odhaľovali štíhly krk a strnisko na brade pridávalo na sexepíle.
No stále to bol on...
"Totoo je Liam, teti. Môj snúbenec," dokončilo dievča radostne.
...moja bývalá láska, ktorá mala byť osudovou.


Otvorila som oči a splašene lapala po stratenom kyslíku. Liam a tá karikatúra? Čo som potom preboha ja? Slúžka? Vyzeralo to ešte horšie. Keď má niekto z tých exponens nejakú nadprirodzenú schopnosť, pomocou ktorej mi môže do spánku vkladať sny, či už skreslené ilúzie, tak potom... potom... Prudko som vydýchla. Nemôžem urobiť nič. Len nad tým rozmýšľať. Popýtať sa, hoci mi aj tak nikto neodpovie. Pritiahla som prikrývku a zakryla si ňou zorné pole. Blažený pocit, že už nie sme v teréne mi jemne zlepšil náladu. Spomenula som si na Salomine slová, ktoré nedávali žiadny zmysel. Ako keď chcete poskladať puzzle a niektoré dieliky vám nechcú zapadnúť na miesto, kde podľa predlohy patria.
Začula som škrípanie podlahy a následne cítila útle telo, ktoré sa mi pritislo k pásu. Vo svetle mesiaca som rozpoznala hnedé, jemne ryšavé vlasy, spletené do vrkoča. "Hayley...?" Sestrička ma zovrela silnejšie, hlavu stále pritískala ku mojim nohám. "Odišla si," začala roztrasene a trasúce ramená mi prezradili, že plače. Stratila som slová. "Lú, ja..."
"Nevolaj ma tak! Tak ma volala moja stará sestra, ktorá sa stále nevyparila a bola tu pre mňa! Neodišla s nejakým hlúpym chalanom, nenechala na po spas osudu svoju najlepšiu kamarátku, bratranca a.. a všetkých." Nedalo sa to počúvať. Jej verzia bola pre mňa tragická. Moja malá sestrička si myslí, že pred ňou utekám. Jemne som ju od seba odtiahla a oprela o drevom vykladanú stenu. "Hayley, počúvaj ma," začala som, zvýrazňujúc pri tom každé slovo. "Neopustila som vás preto, že by som chcela. Alebo kvôli Liamovi. Stalo sa niečo strašné a ja som vás chcela ochrániť tak, že som odišla. Musela som, Lú. Strašne vás milujem a nedopustím aby sa vám niečo stalo. Už nie. Teraz sme spolu a spolu... sme najsilnejší." Hayley ma pozorne sledovala a mne sa naskytla možnosť prezrieť si jej krehkú tváričku. Už to nebolo malé dievčatko, ktoré som strážila pri každom krôčiku. Bola to krásna mladá dáma, ktorá... Počkať. "Koľko máš rokov, Hayley?" Lú sa na okamih zamračila, no hneď sa zachichotala. "Skoro dvanásť."


Liam

Pootvoril som dvere Agnesinej izby s vedomím, že som od nej až pridlho odlúčený. Lenže sa mi naskytol pohľad na dve spiace sestry, ktoré sa navzájom objímali. Chvíľu som zotrval na prahu a pozoroval ich v spánku. Neušlo mi, aké sú rozdielne a pri tom rovnaké. Obe majú životný cieľ, krehkú dušu a zmysel pre cit. Výzor ich však značne odlišoval. Agnesine tmavohnedé vlasy, čokoládové oči, tmavšia pokožka a drobná postava. Hayline zvlnené hrdzavé vlasy, výrazné lícne kosti, bledá tvár a na jej vek dlhé nohy.
Museli mať rozdielnych otcov, no tie oči, tie čokoládové oči v ktorých ste mohli vidieť len úprimnú lásku. Tie mali spoločné.
Usmial som sa a čo najtichšie privrel dvere. Keď som bol na polceste ku svojej komnate, zastavil ma strašný pocit. Akoby niekto ubližoval niekomu, koho z celého srdca milujem. Akoby sa loď s mojou rodinou prevrhla. Akoby som niekoho stratil. Chodbu ktorou som prechádzal zaplavilo svetlo, a ja som zočil niekoho, o kom som si myslel, že už ho dokonca života neuvidím.

4 komentáre? Ja vám verím ;) :*
 

3 people judged this article.

Comments

1 Dee Dee | Web | 19. november 2012 at 8:02 | React

Máš jen špatné období, to bude brzo v pohodě. URČITĚ!:)

2 kasandra kasandra | Email | Web | 19. november 2012 at 14:49 | React

konečně další díl, už jsem se těšila. a promiň že jsem neobíhala o víkendu! mám strašný práce.

3 *Evush* *Evush* | Web | 19. november 2012 at 15:18 | React

[1]: Ja viem :-) Tá moja change nálada :D

[2]: I knoow :-) Pridávam málo, pretože mám málo voľného času a škola ma zavaľuje všelijakými prednáškami a podobnými dristami... A chápem to :-)

4 Ami Ami | 19. november 2012 at 19:16 | React

Páni, ty máš vážne talent a to nielen na poviedky. Tak krásne opísané aj jesenné depky.. ups, no to znie trochu hlúpo, ale tie tvoje výlevy nad článkami sú normálne že zaujímavé skoro ako aj poviedky. Novú poviedku - ak chceš môžeš písať.

Návštevnosť zvýši iba reklama, málokto na poviedku narazí googlením. Takže ak to tu bude čítať nejaká adminka stránky, určite ju na facebooku, blogspote alebo blogu zdieľajte, odporučte, spomeňe v ĆLáNKU...

Určite na to máš

5 Zoey Zoey | Web | 20. november 2012 at 16:07 | React

Je to moc pěkné-ta 19část8)
Já nevím jak ti poradit. Taky jsem to měla podobné a po několika týdnech?se ve mně něco změnilo. Jakože opravdu, ale dodnec nevím jak a proč 8-O
Určitě napiš novou povídku, ovšem je to na tobe :D  :D

6 *Evush* *Evush* | Web | 20. november 2012 at 19:06 | React

[4]: Ty mi vždy tak zlepšíš náladu, Ami :D
Noo som rada, že sa ti tie moje výlevy zdajú zaujímavé :D Možno by som mohla niečo z "môjho súkromia" pridávať častejšie.. :) Nová poviedka bude na takých 90%, akurát neviem s kým a kedy. Opäť ďakujeeem :D ;)

[5]: Jeej, tak to som rada, že sa páči :D  S mojou depkou to je už lepšie, aktuálne sa cítim absolútne normálne :-D

7 miki miki | 20. november 2012 at 19:27 | React

Ak chceš ja dám tvôj blog na FB stránky :D ináč novú poviedku by si mohla písať :-D ale iba ak chceš do ničoho ťa nútiť nebudem :-)

8 *Evush* *Evush* | Web | 20. november 2012 at 19:35 | React

[7]: Určite by mi to s tou návštevnosťou pomohlo, no len keď sa ti chce a keď máš čas, ok? :D Nová poviedka budee, ale ako som už spomínala, neviem kedy :-D

9 miki miki | 21. november 2012 at 14:48 | React

Už som ťa zdieľala :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement