Life is a hard road to success 16.

26. october 2012 at 20:53 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Hii! Dôvod pridania tejto časti? Včera sme mali skrátené vyučko, ktoré mi nesmierne vyhovovalo a určite by ho mohli zrealizovať.. Soo, domov som došla o pol druhej, ešte raz si prelistovala knižku, ktorú som si kúpila včera v Panta Rhei( sorráč, keď som to zle napísala) a spravila si čaj. Je to len vo mne, alebo už sa k nám valí zima? : ) Takú dobrú náladu zase nemám, to by som nebola ja, keby bol jeden deň absolútne bez chybičky.. Štve ma to počítadlo dát, dole pod menu, ktoré raz funguje a potom nie, hoci ho mám tri dni, ďalej stupid hlúpy projekt na chémiu a aj to príšerné počasie :/ Aspoň, že dnes ide X- factor a ja sa v tej mojej izbičke nebudem až tak nudiť.. A posledná vec, ktorá ma celkom, nie zas tak veľmi štve, je moja výška. Mám strašne nízke spolužiačky a keď s nimi niekde idem, cítim sa ako žirafa. Meter 69 zase nie je úplne žirafovský, ale to nemení na mojich pocitoch. Zaklincuje to moja mama, keď ma privíta s poznámkou Nehrb sa.
Nechcem tento monológ nejako rozťahovať. Enjoy and hope you like it : ) )




Chlad mi mrazil ramená. Na krížoch som cítil bodavý nával vetra. Sústredil som sa na cestu. Obzor, ktorý sa o pár hodín črtal predo mnou, znamenal ďalšiu šancu.

-16. časť-

Agnes
Nikdy som si nemyslela, že smrť bude taká krásna. Mala som krídla čierne ako noc a plachtila po oblohe, ktorej farby ma priťahovali ako magnet. Bola som sama samučičká. Ale šťastná. Krídla na chrbte človeka, či už padlých anjelov, sú prehreškom prírody. Lenže ja som nebola ani jedným z menovaných. Bola som niečo ako diabol. Striebristá koža sa vo svite mesiaca nebezpečne leskla.

"Myslíš, že je mŕtva?" "Potom by predsa nedýchala!" "Ale ona za celú tú dobu nič nepovedala!" "Ty by si tiež v pohode nerozprávala, keby ti nejaký šialenec strelil nôž do tela a tesne minul srdce!" Čo sa to deje? Prečo počujem Nim a moju sestričku? Žeby som bola v nebi? Istý boh sa nado mnou zľutoval, ešte raz si prečítal zápisky môjho života a postavil mi inú cestu? Lenže ja chcem byť tam, kde pred chvíľou. Chcem lietať pod mesiacom, ako nočný motýľ a počuť len hvizd mojich krídel. Je to vari toľko?
"Hovorím ti, že je mŕtva." A bolo to tu zas. Dala by som život na to, že malá Nim stojí niekoľko stôp odo mňa a vedie konverzáciu s Hayle. Ticho zapečatili zvuky, podobné vrčaniu zo strany mojej sestry. Pootvorila som viečka. Obrazy a zmes farieb, ktoré mi vystrelili do zorného poľa a prinavrátili prudkú bolesť hlavy.. Nemohla som sa hýbať. V končatinách mi chýbala pružnosť a v prstoch som necítila pulzovanie krvi. Oči sa mi však automaticky otvárali a zatvárali. Bežný vrodený cyklus života. Dve dievčatá, stojace päť stôp od lôžka mi zrazu zmizli z dohľadu. Kypro som sa nadýchla a premeriala si bielu izbu. Jednoduché zariadenie zvyčajne obsahujúce nábytok z dubového dreva. Výrazný zápach mi vnikal do nosa a napĺňal ma zabudnutým pocitom. Pocitom domova. Ležala som na chrbte, hľadela do stropu a nechala prúdy myšlienok uberať sa vlastnou cestou. Po necelej chvíli mi bolo jasné, že mi to prospieva. Odpočinok, bdenie, bežná vec a pri tom taká slasť. Nemohla som sa nabažiť tohto jednoduchého pocitu v mojom zložitom živote. Bývalo to ťažšie... No aj ľahšie. Ubehali minúty, možno aj hodiny. Zakaždým, keď som sa pristihla, že mám niekoľko krôčikov ku spánku, prinútila som sa držať oči naširoko otvorené. Kĺby pomaly začali naberať na cite, až som zacítila ten známy pocit na bruškách prstoch. Zvierala som v nich ľanovú prikrývku a prechádzala po jej jemnom vlákne, nevynechajúc jedinú krivku. Potom som sa presunula na čelo postele a skúmala vyrezané kvetinky po jej rohoch. Silu som naberala pri každom ďalšom nádychu a cítila sa ako pri znovuzrodení. Tušenie, že je to dokonale absurdné mi len dohnalo úsmev na tvár. Bola som v polovičke cesty ku dverám, ktoré sa však na môj údiv otvorili.

"Agnes?" Nesnívalo sa mi. Na prahu stála Emma. Tá Emma. Nestihla som si ani prehodnotiť situáciu a už čupela na dlážke, snažiac sa nájsť stratený kyslík. "Bože môj! Chýbala si mi, ty lotor! Ako si mohla zdrhnúť? Takto bez rozlúčky?" Neveriacky som na ňu hľadela. "Ak si si náhodou nevšimla, uniesli ma." Em sa na mňa prísne pozrela a nechty mi zaborila do ramien. "Nevyhováraj sa." Nemohla som na ňu takto bezmyšlienkovite hľadieť. Ešte krátko som ju objala a venovala jej letmý bozk na líce. "Ako si sa mala?" zašepkala som. Začula som vzdychnutie a to ma už ten drobný človiečik ťahal na nohy. "Všetci sa o teba boja. Opakujem všetci. Aj komorná, ktorá ťa v živote nevidela." Emma si ma premeriala so zdvihnutým obočím. "Za tých pár mesiacov si ako zo škatuľky. Vôbec si sa nezmenila. Stále rovnaké vlasy, rovnaká vôňa a rovnaký prejav." Z úst sa mi vydralo nesúhlasné šomranie. Em sa potešene zasmiala a chytila ma pod pazuchu. Zatiaľ čo som ju následovala chodbami, prezerala som si interiér neznámeho zámku. Potešene som mohla skonštatovať, že už nie sme na vode. Na žiadnom člne, či lodi. Mala som pevnú pôdu pod nohami a to mi dodávalo malinko väčší pocit bezpečia. Tých dôvodov bolo v tejto chvíli viac. Emma ma držala za ruku a tvárila sa, akoby sme si neprešli nijakým odlúčením. Jej rozhodný výraz a pevná vôľa ma na okamih skoro naplnili novou, nepoznanou pravdou. Tá sa však skrývala za mojou verziou príbehu. Únos. Odlúčenie od rodiny. Loď. Hotel. Neznámy muž s tmavou kuklou, ktorý mi vrazil dýku do srdca. Zrejme sa minul. Na moje šťastie? Tým som si nebola tak istá... Keby som zomrela, prišla by som o Liama, Emmu, Hayley, Zayna, Harryho a mnohých ďalších, ktorých nadovšetko milujem. No keby som vkročila do celkom nového života, v ktorom by bolo toto všetko len hlúpy vtip, možno by som bola šťastnejšia.
Prešli sme posledným krídlom, za ktorým sa už črtala menšia miestnosť s krbom na pravej stene. V prostriedku bol okrúhly stôl, ktorý obklopovali dve rady lavičiek potiahnutých tigrou kožou. V miestnosti vládla tma, pocit tepla dodával len skromný plameň horiaci na nekvalitnom mokrom dreve, v srdci krbu. Na lavičkách sedeli všetci členovia posádky a Zayn s Harrym. Moja malá sestrička čupela pri nich a prezerala si nejaký zožltnutý zvitok pergamenu. Keď za nami Emma zabuchla dvere, všetky oči vyhľadali jediný bod. A tým som bola ja.

Tak čo? Viem, že je to dosť nudné, málo dialógov a veľa nejasností.. Ďalšia časť už bude hádam zaujímavejšia ;))
song♥ Ten Ed v pozadí... Ja ho proste zbožňujem!
 

3 people judged this article.

Comments

1 Lexi | Ian-Somerhalder.blog.cz Lexi | Ian-Somerhalder.blog.cz | Web | 27. october 2012 at 8:13 | React

Obrázky mi můžeš poslat, ale nemusíš, něco určitě vyberu. Pokud máš nějaké vybrané tak mi je pošli, budu se je snažit použit, ale nic neslibuju, třeba mi tam nebudou sedět :) Taky mi napiš, jestli máš nějakou představu, jestli chceš popisky do menu a co na ně napsat, klikačku... no co bys k designu chtěla :)

2 Ami Ami | 27. october 2012 at 17:50 | React

Ale no kľudne rozťahuj :) Ja mám tuú smolu, že moje spolužičky všety až na jednu( ktorá sa stále hrbí) pod 168 a ja s mojimi úplne žirafovskými 178 od väčšiny o pol hlavy vyššia, ale tak už čo. Ale zasa mám modelkovskú postavu a veľa z nich by chcelo moje dlhokánske nohy :)) Aspon si nedolámem nohy na opätkoch :)

3 Evush Evush | Web | 27. october 2012 at 19:51 | React

[2]: :D Čo sa týka tých nôh, tak to je trošku aj môj prípad :-D Opätky už som nemala... aleluja dlho :-) Väčšinou nosím tenisky, balerínky a občas platformy.. Nehľadá sa ti ťažko chalan? :D V poslednej dobe takí trpaslíci sú :-D

4 Ami Ami | 29. october 2012 at 20:40 | React

[3]:  To máš pravdu ;) Ale zasa v okolí sa nájde dosť chalanov čo sú odo mňa vyšší, no nechodila by som s nimi ani v prípade núdze :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement