September 2012

Life is a hard road to success 14.

27. september 2012 at 18:17 | *Evush* |  Life is a hard road to success
No, no, no! Všetko je zle. Dan s Liamom sa rozišli. Nechápem to. Boli spolu takí krásni, dve moje najväčšie vzory a toto?! Keď vie niekto príčinu, poprosím coment. Ďalej- svoj školský projekt, ktorý som plánovala zrealizovať o One direction je v háji.. Kamarátkine slová, že si mám vybrať niekoho iného, lebo týchto chalanov nemá trištvrtina spolužiakv rada, som zobrala na vedomie a playlist na chvíľu nahradila Simple plan. Nechcem byť tak pesimistická, pretože pár vecí sa uberá aj dobrým smerom, so- odporúčam si doniesť oreo, už len preto, že som pri písaní tejto časti do seba napchala polovicu balíka :D Pluus ešte niečo!
Časť venujem Emke, mojej najdrahšej spolusediacej, s ktorou si uspávacie hodiny Fyziky krátime priduseným smiechom a vesmírnými témami, milovníčke japonských animovaných seriálov a hororov. Viem, že toto nikdy nebudeš čítať, ale mám ťa veeľmi rada a teším sa na víkend! :-*


-14.časť-

V tej chvíli som nemal pôžitok spať. Sníval som s otvorenými očami, keď som ju mal pred sebou. Len som ležal, podopieral si hlavu a hľadel na ňu, občas ju lepšie prikryl, alebo sa dotkol jej rúčky. Mesiac nad nami nás chránil. Zatiaľ.

O niekoľko dní
Agnes

Grónsko. Ten pocit, keď po takom dlhom čase máte opäť možnosť vidieť viac než len oceán. Teraz som z okraja paluby vnímala ľadový vzduch, ktorý mi vnikal do nozdier a dostával sa von v podobe obláčikov. Ľadové kryhy plávajúce na oceáne, odnášal vietor na západ. Naša loď išla už niekoľko hodín vkuse, na sever. "Zachvíľu tam budeme." Začula som Liamov hlas spoza môjho chrbta a následné teplo jeho tela, keď ma objal okolo drieku.
"A tu je vaša komnata, zlatko." Pohľadom som prebehla po jednoduchom zariadení miestnosti. Dve postele s kožušinou v pravom a ľavom rohu, maličké okno v strede... Počkať dve? Dve postele.. Ja a.. Liam? Nemohla som zabrániť úsmevu, ktorý mi roztiahol kútiky modrastých pier. Keď ma slečna Constance nechala samu, ľahla som si a zabambušila sa do kožušiny. O malú chvíľku som už cítila, ako sa posteľ vedľa mňa prehla. Poriadne som Nim prikryla a počúvala jej pravidelné nádychy a výdychy. Rada som počúvala, keď ľudia spali. Malo to na mňa upokojujúce účinky, hoci teraz som sa veľmi pokojne necítila. Liama som nevidela odkedy sme prikotvili, zobral si najbližší koč a niekam odišiel. Antonio ma upokojil, že si len musí niečo vybaviť. Vybaviť. To tajnoskárstvo mi liezlo na nervy. Veď ja som príčinou toho všetkého. Preto si zaslúžim vedieť... ani neviem čo. Nechce sa mi vymýšľať, kde a ako by ma tí muži mohli zabiť. Fajn. Dýchaj zhlboka, Agnes. Si živá. Liam ťa miluje. Ale ešte ako dlho?
Ráno som sa neprirodzene natiahla. Ale to som asi robiť nemala, pretože mi do svalov udrela pichľavá bolesť. Znepokojene som skonštatovala, že už tu žiadna malá Nim nie je. Určite už sú všetci dávno po raňajkách a mňa zo zdvorilosti nechceli budiť. Alebo je im to jedno. To skôr nie. Porozhliadala som sa po izbe a všimla si stoličku, ktorá tam ešte včera nebola. Na nej bola do štvorca poskladaná bledomodrá látka. Keď som ju zobrala do rúk, všimla som si, že sú to mužské kožené nohavice, hrubá blúzka a kožušinová vesta. "To je pre mňa?" zašepkala som a nezatajila prekvapenie. Ešte nikdy som na sebe nemala nič iné okrem šiat, sukní a predlžených ľanových blúzok. A teraz si mám obliecť toto. Vzdychla som si a rýchlo zo seba zhodila námornícke šaty.
"Liam?" Jeho meno sa mi prehodilo na jazyku a vyznelo to skôr, ako pridusené hundranie. Kde, do čerta, je?! Všimla som si schody vedúce nadol, ktoré mi pri obchádzaní chodby unikli. Brala som ich po dvoch a so zatajeným dychom bola pripravená vletieť do miestnosti. Keď vtom...
"Ale, pán Payne! Neprevediete ma tu? Ani ma nezoberiete na prechádzku?! Ako si mám potom vysvetliť včerajší večer?" Neznámy dievčenský hlas sa snažil o príkry tón, no pôsobil tak ešte zvodnejšie a bol podčiarknutý dávkou chichotania. Následne sa ozvalo niečo, ako cmuknutie a ja som si zahryzla do pery. Nie. Agnes, nie! Liam by ti to potom povedal...
Zvedavá stránka vyhrala a moje telo sa automaticky natočilo ku rošku tehlovej steny, kde bol perfektný výhľad na dvojicu ľudí. Prvou osobou bolo dievča o niečo nižšie a plnšie, o hodne plnšie ako ja. V akom zmysle sa to povie.. Bola jednoducho bábikovsky bucľatá a veľmi pekná. Ryšavé kučery jej padali do vykrojenej tváričky, ktorú ustavične preťahoval úsmev. Jamky na lícach mi boli bolestne známe. Dievča som poznala. Problém bol, že som nemala tušenie odkiaľ. Druhá osoba mi bola otočená chrbtom, sedela na kuchynskej taburetke, mocné ramená mala vystreté a vlasy hnedé a panensky strapaté ako vždy. Nebolo pochýb, že to bol Liam. Môj Liam. Tak prečo potom sedel v pivničnej kuchynke s úplne neznámym dievčaťom, ktoré ho práve pobozkalo na čelo a spomínalo niečo o včerajšom večeri? Stisla som pery, vystrela sa a prevrhla vázu, ktorá mi stála pri nohách. Nechcene. Na rachot sa štebotajúca dvojica otočila a hľadela na mňa s otvorenými ústami. Aspoň tá nízka ryšavka. Liam sa tváril maximálne unavene. "Chcem s tebou hovoriť," prelomila som hrobové ticho a hlavou kývla ku schodom. Bolo úplne jasné, komu bola táto otázka smerovaná. Nečakajúc na Liama, som vystrelila hore schodmi, otvorila najbližšie dvere, nechajúc ich pootvorené a sadla si na roh mohutnej postele. O malú chvíľu už vedľa mňa sedel. Hľadel do zeme. Ruky spojené, brada zvesená. Moje oči skúmali jeho tvár, snažiac sa z nej niečo vyčítať. "Tak..." Ani sa nepohol. "To, to vážne to musím z teba ťahať ako burinu zo záhonu?! A mal by si rozprávať hlavne ty. Ty a vymyslieť si pekne uveriteľné zdvôvodnenie, aby som mu aspoň na čas uverila.!"
Zdvihol tvár, a sledoval ma s jemne pootvorenými ústami. "Ešte nikdy som ti neklamal. Tebe nie a tomu ver.. Vzhľadom na moju minulosť to je trochu neobyčajné. Všetky klamstvá, ktoré zo mňa vyšli sa ani nedajú spočítať. Ale Agnes, odkedy ťa poznám, prijali by moju žiadosť do neba.." Nemo som na neho hľadela. Nevedela som, ako sa tváriť, čo povedať.
"To nízke dievča.." "je Frieda," doplnil ma. "Pricestovala sem včera večer. Je to milé stvorenie," usmial sa. Sčervenela som. "Liam...!" Menovaný sa nečakane prevalil a zvalil ma na posteľ. Zalapala som po dychu, keď si na mňa obkročmo sadol a dlane mi skryl pod svojimi. "Si rozkošná, keď sa červenáš, puella," uštipol ma do líca. "Nevolaj ma tak!" zavrčala som. "A ešte rozkošnejšia, keď sa na mňa hneváš," zapriadol. "No nepáči sa mi, keď žiarliš. Nedochádza ti, že ty nemáš konkurenciu?" uštipol ma do líca. Stíšila som volume svojho nesúhlasného mraučania a snažila sa predstaviť si obrazce, ktoré mi Liam dokonale opisoval.
"V mojej krajine sa povinne nevydávali len šľachtici. Jednotlivé svadby dohadovali rodičia.. Partnera si mala zapečateného, sotva si dovŕšila desať rokov. Tak to bolo so mnou a Friedou. Boli sme najlepšími kamarátmi a ani jeden z nás si nevedel predstaviť, že by medzi nami mohlo byť niečo viac ako kamarátska láska. Deň pred svadbou sa však niečo stalo a my sme sa proste nezosobášili." Liam na mňa pozrel, akoby mi malo byť jasné, že viac z neho nedostanem. Sypala som na neho prosby, grimasy a protestné vyhrážky. Pri jednej zvlášť vydarenej sa rozosmial a postrapatil mi vlasy. "Akoby si mi mohla niečo takéto urobiť, anjelik," nežne sa usmial a nahol sa, pýtajúc si bozk. Po vášnivom spojení našich pier sa mu aspoň z časti podarilo vyhnať mi ďalšie nespokojné slová z mysle. Objala som ho okolo krku a za traky pritiahla ku sebe. Ležala som na prostriedku postele, Liam na mne, jednou rukou podopretou o mäkký matrac. Svoju pravicu mal zamestnanú blúdením po mojom chrbte, kľúčnej kosti, bruchu, až spočinul na stehne a jemne ma do neho uštipol. "Mala by si chlapčenský štýl voliť častejšie, anjelik. Za celý svoj život som nevidel také krásne nohy," zachechtal sa, ale ruku neodtiahol. Nabrala som červeň na tvári a rozmýšľala nad výberom slov. Nevyšla zo mňa ani jedna slabika, čo malo značný dôvod. Unavene som vzdychla a sledovala, ako si ľahá vedľa mňa. Posunula som sa mu na hruď a zatvorila oči. Keď sa mi hral s vlasmi, všetky starosti a otázky opadli, prenechajúc miesto čistému vnímaniu zvukov naokolo. Jeho dotyky začali byť dráždivejšie a ja som dostala chuť odhodiť vrstvy oblečenia, ktoré nás od seba oddeľovali. Vyzliekla som si vestu a pozorovala, ako mi sústredene rozopína gombíky na blúzke. Bol už pri poslednom. Naše rýchle nádychy a jednosmerné myšlienky prerušil buchot krokov niekoľko metrov od dverí. Zdvihla som zrak, práve keď cez dvere prerazila Theresa. Zalapala som po dychu, keď som si prehliadla jej tvár. Po líci sa jej tiahla dlhá rezná rana zaliata slzami, ktoré si každú chvíľu našli cestu z očí. Smrkla a nemo na nás pozrela. Potom, hláskom tichším ako šuchnutie listov zašepkala, "Niečo sa stalo."

Girls, mohli by ste tento článok aspoň jednoslovne okomentovať?! Nechcem byť zlá, ale to ponocovanie by mi mohlo aspoň za nejaký ten coment stáť...

Carpe Diem

23. september 2012 at 11:11 | *Evush* |  Jednodielovky

Jednodielovka pre miki

Írsko, September 2003
Niall
Nad mestečkom zakrúžil orol. Čierny vták sa vnímal na červenkastej oblohe. Hľadel som na neho ešte hodnú chvíľu. Keď sa vták šikmo hodil na zem, zmizol mi zo zorného poľa. "Chodíš sem rád, Niall?" zaskočila ma Sheila otázkou. Na to, že sme mali len desať rokov, moja kamarátka pripomínala Hermionu Grangerovú z knižiek o Harrym Potterovi. Ja som bol taký Neville. "Ehm... rád," zvedavo som na ňu pozrel. Usmiala sa a pomaly odhrnula utierku zakrývajúcu košíček s čerstvo upečenými babičkinými buchtami, ktoré sme dovliekli až na najvyšší kopec nad mestečkom, kde som bol u babky na prázdninách. Vôňa buchiet sa rozniesla do blízkeho okolia, vnikla mi do nosa a zapla kontrolku JEDLO. Načiahol som sa a do úst si napchal rovno dve buchty. Sheila následovala môj príklad. Iný človek, ako napríklad mama, by ma pokarhali, že si spálim jazyk, ale Sheila nie. Možno to bolo vekom, alebo Sheila bola jednoducho hladná. Žasol som nad tým, koľko do seba dokáže také drobné dievča dostať. Tri buchty, päť, šesť.. až som to prestal počítať.
Keď nastal večer a slnko sa vymenilo s mesiacom, so Sheilou sme si ľahli na chrbáty a s očami otvorenými dokorán pozorovali hviezdy. Veľa súhviezdí sme určiť nevedeli, preto som zmenil tému na moju najobľúbenejšiu šou. "Videla si včera X-factor? Raz, keď budem veľký, tak tam pôjdem a... vyhrám...?!" Sheila sa pousmiala a drgla ma. "Želala by som ti to." "Vážne?" "Jasne, veď keď tam s tebou pôjdem, budem v telke!" zvískla. Vytočene som stisol pery. Nastala odmlka. "Vieš, čo by som si priala ja?" ozvala sa náhle Sheila. Jej šepot sa zosúladil so zvukmi noci. "Chcela by som mať veľa detí, pekného manžela, veľa peňazí, byt v centre Londýna," menovala na prstoch a postupne ich skrývala, až jej ostal len malíček. "...a priala by som si vlastniť veľkú reštauráciu, do ktorej sa budú ľudia tešiť, s obrovskými porciami jedál, ktoré budú čašníci nosiť na strieborných táckach, do ktorej budú chodiť celebrity aj obyčajní ľudia, a ktorá sa bude volať... Carpe Diem."
O stotinu na to, dvom zasnívaným deťom padla nad hlavami hviezda.
Anglicko, Máj 2012
Sheila
Že vraj sa všetko v dobré obráti. Najradšej by som tu babku v stánku zabila. Zhruba pred mesiacom som štvrť svojich úsporov minula na sprostý veštecký stánok, kde mi starena z kariet vyveštila jednu jedinú vetu. "Všetko sa v dobré obráti..."Chrr!
Zamierila som ku najbližšiemu prázdnemu auta a pred okienkom si načuchorila kučery, nech aspoň trochu vyzerám ako človek. "Pretože škaredé čašníčky patria do barov." Hlas môjho šéfa si stále kradol miestečko v mojej hlave. Všetko bolo zle. Moja vysnená reštaurácia stála v centre Londýna, chodili do nej všetky vrstvy ľudí, na vysokom výklenkovom strope visel obrovský kryštálový luster a čašníci nosili na strieborných táckach veľké porcie dobrého jedla. Bol tu jeden problém. Tá reštaurácia nebola moja. Robila som tam čašníčku. Už dlho. To zlé bolo zakorenené v tom, že môj nápad, moje sny doplnené každým jedným detailom ukradol chalan, o ktorom som si myslela, že je priateľ. Boris Lays... chalan z bohatej rodiny. Fešák s tehličkami na bruchu. Akože dobrý poslucháč. Nemohla som uveriť, že sa moje pery vôbec dotkli jeho. Ako som mohla byť taká hlúpa? "Život je biznis, Sheila. Nie si hlúpa. Aspoň jedna tvoja výhoda," uškrnul sa vtedy, a tie slová vypľúval priamo do mojich očí. Aspoň som sa premohla na ten rozbitý nos, ktorý mu už teraz drží na mieste.
Vydýchla som všetok nadbytočný kyslík a v ruke zovrela pozlátenú kľučku. Reštaurácia bola preplnená. Ako vždy. Vzduchom sa niesla vôňa najrozličnejších jedál. Ako vždy. Sarah mi z diaľky mávala. Ako vždy. Pery som skrútila do jemného úsmevu a dúfam večnú najlepšiu priateľku objala. "Hádaj čo?" usmievala sa. "Josh ti konečne povedal, že ťa ľúbi?" prehodila som. Josh Devine bol Sarahin niekoľko mesačný priateľ. Vedela som o ňom všetko a zároveň
Nič. Sarah mi ho opísala od výzoru po koníčky a chyby. Keď už sme pri chybách, jednou z nich je aj to, že Josh za celý ten čas, Sarah ani raz nepovedal slová lásky. Bolo nám to obom podozrivé. Skôr jej. Ja- zahrabaná v kope problémov a nešťastia, som mala na háku problémy ostatných. Znie to možno namyslene, no vy ste si nikdy nezažili také sklamanie ako ja.
Sarah divo krútila hlavou. "A nie len to! Sľúbil mi, že dnes večer prídu aj s tou jeho skupinou do našeho Carpe Diem!!" niekoľkokrát poskočila. "Och... to som rada. Aspoň toho tvojho nezrouda konečne spoznám," cmukla som. Sarah na mňa pohoršene zagánila. Neznáša, keď tak Josha volám. Začala si nakrúcať pramienok tmavých vlasov na ukazovák. "No.. keď príde aj s tou jeho kapelou.. možno sa konečne do niekoho buchneš a budeme veľká šťastná rodinka!" zatlieskala. "Už len to mi chýba," zašomrala som si popod nos a upravila uniformu
***
"One direction! One direction? One direction!" jačala Sarah a snažila sa zmlátiť chudáka Josha. Nakoniec sa vykľulo, že tá Joshova kapela, je celosvetovo známa chlapčenská skupina z X- factoru, ktorú má Sarah vždy na svojom playliste. One direction... kde som to už len počula? Oprela som sa o jeden z prázdnych stolov a svoju pozornosť zamerala na chalanov z menovanej kapely. Boli obklopený davom ľudí- hlavne dievčat, takže som s tým mala menší problém. Po hodnej chvíli všetci sedeli za naším najlepším stolom, s hlavami skrytými za menu. Sarah ma požiadala, aby som ich obslúžila ja, a čo už pre ňu neurobím?
"Sheila. Toto je Josh." Josh sa na mňa milo usmial a ja som mu úsmev opätovala. "Louis, Harry, Zayn, Liam a Niall," hovoril a ukazoval na jednotlivých chlapcov. Keď skončil pri Niallovi, srdce sa mi divo rozbúchalo. Je možné že... Dlho sme sa na seba dívali.
V jeho očiach som uvidela spomienku, keď sme sa poslednýkrát videli.
Obaja sme vtedy mali pätnásť. Sedeli sme na našom obľúbenom kopci, ktorý písal históriu nášho detstva. Rozprávali sme sa, smiali, vymieňali úsmevy. Neušlo mi, že Niall bol dnes nejaký tichší. Preto ma neprekvapilo, keď zašepkal, že mi musí niečo povedať. Sadla som si do tureckého sedu a počúvala. "Sheila... ja..my.. sa sťahujeme do Londýna," šepkal. Vyskočila som na nohy. "Čože?! Veď.. to nemôžeš! Tu máš rodinu, babičku, mňa.." zajakávala som sa. Niall bol už oddávna môj najlepší kamarát. Dalo sa povedať, že jediný. Z neznámeho dôvodu. Postavil sa a pevne ma objal. Potom vyhľadal moje pery. Ten pocit bol taký čudný. Láska a pevné priateľstvo má rozdiely. Odtrhla som sa od neho a so slzami v očiach mu dala za ucho. Potom som už len bežala dolu, rovno, doľava... Vtedy sme sa poslednýkrát videli. Vedela som, že o rok na to šiel do X- factoru. O viac som sa však zaujímať nechcela.
"Sheila," vydýchol Niall, ktorý tu teraz predo mnou stál, hľadel mi do očí a nevšímal si absolútne nechápave pohľady ostatných. Moje pocity vyhlásili vojnu. Hnev a láska.
Nakoniec som sa naširoko usmiala a skočila mu do náručia.
-------
"That I need you here with me now... Cause you´ve got that one thing.." Moje tanečné kreácie "obdivovali" ľudia z celého okolia. Vlnila som sa a spievala si s MP3, až som sa nejakým zázrakom dostala pred reštauráciu, kde som mala zastúpiť Sarah, ktorá sa práve určite vykrúca v nejakom miliónovom bare s Joshom. Prakticky som sa pozrela na čelo reštaurácie a zabudla dýchať. Miesto Briliant, tam stálo Carpe Diem. A pod tým... trhane som sa nadýchla... Sheila´s. "Páči sa ti to?" zašepkal niekto zozadu a objal ma. "Niall?!"
***
"Ja už nemôžem!" dychčala som a potkýnala sa pred seba. "Ten kopec nejako narástol!" šomrala som. "Už len chvíľu," povedal a prevrátil očami Niall, už po desiaty krát. Začala som odratávať sekundy. Nahlas, čo Nialla neskutočne štvalo.
Keď som sa dostala ku číslu 452, boli sme sa mieste. Niall sa šťastne usmial a chytil ma za ruku. Spoločne sme rozprestreli deku a hľadeli na mestečko, ktoré si za tú dobu osvojilo názov mesto. Oprela som sa o Niallovo rameno a blažene vzdychla. "Nikdy si mi nepovedala, prečo si odišla do Londýna, Sheila," ozval sa. "To je moje malé tajomstvo." "Takže..." "Veď vieš, že som vždy chcela mať reštauráciu v centre Londýna. Odišla som tam s odhodlaním, že si svoj sen naplním. A... tiež som v hĺbke duše dúfala, že ťa tam nájdem." Niall sa krásne usmial a palcom mi prešiel po líci. "Nie si hladný?" spýtala som sa so šibalskými iskričkami v očiach. Nečakala som na odpoveď a vrhla sa na zásoby v piknikovom košíku. Keď sa moje brucho nafúklo viac, ako je dobré, posunula som košík ku Niallovi, ktorý ešte nebol úplne plný.
Nastala noc a my sme robili to, čo dávno predtým. Ležali na chrbátoch, menovali súhvezdia a zbystrili zrak na padajúcu hviezdu. "Budeme si niečo želať?" zachichotala som sa. "Myslíš, že to za to stojí?" Zamračila som sa. "Samozrejme, že áno. Ty už sa nepamätáš?! Pred ôsmimi rokmi sme ležali v takých istých polohách, na tom istom mieste a vylievali si dušičky, práve keď spadla hviezda. Ty si chcel ísť do X- factoru a získať slávu. A ja... mať reštauráciu. Naplnilo sa to? No vidíš. Tak si niečo želaj," naliehala som. Niall zmraštil obočie. "Lenže ja už nič nepotrebujem. Mám milujúcu rodinu, najlepších kamarátov, fanúšikov a teba." Usmiala som sa a drgla ho do kolena. Vtom sa prevalil a obkročmo si na mňa sadol. Sledovala som, ako sa ku mne nakláňa, pery sa mu mimovoľne pohybujú a dotýkajú mojich. Objala som ho okolo krku a vychutnávala si jeho blízkosť. Po chvíli sa jemne odtiahol a pery skrútil do úsmevu. "Bál som sa, že to dopadne tak, ako minule." "Minule?" zavrtela som hlavou. "Keď som ťa pobozkal a ty si mi dala facku," uškrnul sa. "Tak v tomto prípade ti ju dám, keď ma ešte raz nepobozkáš." "Platí." Zdvihol ma do náručia a zakrútil vo vzduchu.

The questionnaire 3.

21. september 2012 at 16:45 | *Evush* |  ♥My universe♥

Dotazník 3.

theme: Music

Start! at 5, 4, 3, 2- GO!



1. Aký hudobný štýl najčastejšie počúvaš?
2. Obľúbený spevák/ speváčka (môžte obidve)
3. Hudobná skupina
4. Aktuálny favourite song
5. Koho v hudbe nemusím..


Me:


1. Ja počúvam skoro všetko, už len kvôli rýchlym zmenám nálad a hudobného vkusu :) Ale uprednostňujem pop a rock..
2. Ed Sheeran♥, Avril Lavigne
3. Aktuálne Simple plan
4. http://www.youtube.com/watch?v=4OjiOn5s8s8 Jóój, baby moje :) Perfektná je slabé slovo! Určite pustiť aj s klipom ;)
5. Nič proti nemu nemám, ale Biebera vážne nemusím (stačí mi pojašená spolužiačka á la belieberka), Rita Ora, Gotye







New design

18. september 2012 at 12:48 | *Evush* |  ♥My universe♥
Ahooj, baby! :))
Čo hovoríte na nový design? Ja ho proste musím stále meniť, ale nemyslite si, že ste sa dostali inde.. :D Ja som práve chorľavá, niečo medzi nádchou a angínou, ale lekár, že môžem ísť do školy! Wrr, takže zajtra už zase v tom našom blázinci...
V čase nudy som nemala po ruke žiadnu knihu, preto som sa rozhodla zase si prečítať Harryho Pottera! Na knižky z tejto série vážne nedám dopustiť, čo sa týka aj Hier o život a trilógie.. tuším nočný tieň. :) Prvé, čo v blízkej dobe napíšem bude jednodielovka s Niallerom pre miki, potom Liahrts, Aw a hneď potom zase jednodielovka s Liamom pre Ami ;) Čo máte na obed? :D Ja som sama doma, takže si asi spravím vyprážaný syr a zohrejem polievku :DD Už vážne neviem, čo napísať, ako vidíte, preto enjoy a ľúbim vás!♥

Another world 24.

15. september 2012 at 21:35 | *Evush* |  Another world

Ahojky, I´m back! Baby viete, čo bolo vo štvrtok? Nialler mal narodky! Bol deň, keď sa pred devätnástimi rokmi narodil a ja-ja ťava- som normálne zabudla! Celý štvrtok som prežila bez jedinej myšlienky na 1D a potom, o štvrtej v kine na dobe ľadovej 4 :DD, mi kamarátka Alex- mimochodom tiež nenapraviteľná directionerka bažiaca po Niallovi s úchylnými snami o ňom atď.... nepovedala, že je Ten Deň. Really?! Mala som chuť sa obesiť... Doba ľadová to napravila, starý dobrý animák v 3Déčku a aj tak pecka! Joj, my sme sa rehotali! :D A samozrejme nechýbali Braňo s Olím, ktorí nám zhora hádzali na hlavu pukance.. :DD Dosť mojich osobných výlevov, tu je časť...



-24. časť-



Z pohľadu Melody

O pár dní som stála pred novinovým stánkom a neveriacky hľadela na titulku časopisu za mriežkou. Harry Styles. Nový účes, nové dievča. Čo ešte spevák z boybandu skrýva? Viac na strane... Rýchlo som zavrela oči a zhlboka sa nadýchla. Výdych si z môjho vnútra odniesol pocity prvého dojmu a kúpila som si časopis. Niekoľké kvapky dažďa mi premočili cestičku vo vlasoch. Nasadila som si baretku, sadla si na lavičku, s úmyslom pozorne si prečítať článok. Vedela som, že žiaden nepoškvrnený magazín neexistuje. Novinári využívali svoju predstavivosť, šikovne fixovali a doučovali realitu, ako sa mi to pred vyše rokom potvrdilo. Že vraj som tehotná... Pri tej spomienke som sa jedine uchechtla. Menšie novinárske kačice som celkom chápala. Zo svojej práce žijú. Šéfredaktor chce niečo poriadne horúce, niečo, čo ľuďov ohromí a noviny si kúpia.. Hoci by to bola len fotka zo Photoshopu. Ľudia su hlúpi a nepoznajú rozdiely. Pravda alebo realita je nudná. Treba ju jemne dochutiť. Taký bol môj názor na to. Fotka na titulke však nevyzerala ako z Photoshootu. Umelá plavovláska visela Harrymu okolo krku a širokým úsmevom odhaľovala rad vybielených zubov. Harry mal na tvári povýšenecky, priam víťazný úsmev, jamky na lícach mi boli dôverne známe. Na tvári slnečné okuliare, vlasy ostrihané na krátko už nemali ten brčkavý Styles efekt. Stály pred bránou nejakého golfové strediska. Stŕpla som. Golf´s town. To isté miesto, kde ma pred rokom Harry zobral na rande. Aha, Styles.. Na to aký si slávny, by si mohol byť aspoň štipku originálny. Prezrela som si len fotografiu na titulke, no nemala som chuť, silu, čas, ani pevnú vôľu vstupovať do detajlov. Namiesto toho som šmarila výtlačok do najbližšieho koša, tympádom za sebou nechala zbytočne vyhodených desať dolárov. Nestojí mi za to. Proste mi za to nestojí.



(privádzam nového fešáka- pre zvedavé fotka nižšie ;D)

Z pohľadu Matiasa

Netrpezlivo som vyčkával. Talentovaná kráska, ktorú som si tu včera všimol.. Taká pekná baba a v autoservise? A potom to bum.. Jej silný hlas, hlas na štýl Adele a Amy Winehouse. To dievča bolo neskutočne odlišné. A neskutočne talentované. Spievala v súlade s hudobníkmi, vnímala len hudbu a jej vysoké tóny. Peniaze sa do klobúka len tak sypali. Neprišlo mi to spravodlivé. Ona si to ani neuvedomila. Odchádzala zo širokým úsmevom na perách. Uvedomil som si, že ani nepoznám jej meno. Spájalo sa mi s menom Harryho Stylesa. Sestričkám som nepovedal, že som stretol bývalú? priateľku Stylesa a náhodou sa mi zapáčila. Len som sa prezliekol a v daždi sa vybral behať. Miloval som to napriek tomu, že ma následne sprevádzala ríma. Zhlboka som sa nadýchol, pohľad zdvihol od začatej roboty a už po stýkrát tohto dňa nakukol ku dverám. Dievčina tam stála, z končekov vlasov jej padala voda. Od šéfa si zobrala handru a vedro s vodou a zamierila ku autu, ktoré bolo v najlepšom stave. Uškrnul som sa. Ja som to robil vždy naopak, hoci v tomto prípade som bol čierny od benzínu a hrdze, skláňal sa nad otvorenou kapotou auta a babral sa v jej vnútri. Keď hodiny odbili osem, na krátko som odtrhol pohľad od červenovlásky a v šatni sa prezliekol do čistého trička a džínsov. Robotu som mal za sebou, tá baba už zrejme tiež. Posúdil som to podľa toho, že pozdravila šéfa, zabalila sa do kabátu a vydala sa preč. Následoval som jej príklad. Vonku som ju dobehol. "Ehm..Niečo mi dlžíš," začal som. Obrátila ku mne modrozelené oči. "Ty si ten otravný chalan z pred pár dní, že?" snažila sa o nepriateľský tón, znelo to však ako povzdychnutie. "Asi hej," usmial som sa. "Tak čo ešte chceš? Ak dovolíš, ja už musím ísť!" snažila sa ma obísť. Zaterasil som jej cestu a nesmelo ju chytil za plecia. "No tak, neblázni. V takejto tme sama domov? Viem, že nebývaš práve najbližšie. Mohol by som ťa zviezť?" Pozrela na mňa. Nedôverovala mi. Ešte nie. Jej pohľad bol taký neistý. Taký utrápený. Ako keby na mňa pozrelo nejaké dieťa. Nečakal som na odpoveď, ktorá by zrejme ani tak neprišla a chytil ju za studenú ruku. Posadil ju do svojho auta a naštartoval. Cesta prebiehala v tichosti. Neodvážil som sa zo seba vydať ani hláska. Dievča pozeralo von oknom. Zaparkoval som pred bytovkou, kde vtedy s muzikantmi spievala. "Tu je to, však?" Prikývla a obrátila sa ku mne. "Matias...? Vďaka za odvoz," usmiala sa. Trošku ma prekvapilo, že si pamätala moje meno. Chytil som ju za ruku. "Tvojho mena sa asi nedočkám, že?" hodil som na ňu psí pohľad. Záhadne sa usmievala. Náhle si vytrhla ruku z mojej a naklonila sa. Dlaňou sa mi oprela o hruď. "Melody," zašepkala a perami sa mi pritom dotkla ucha. Víťazoslavne som sa usmial a pobozkal ju na líce. "Pekné sny, Melody." "Aj tebe, Matias," zašepkala a vkĺzla do tmavého večera.





Z pohľadu Alicie

Veselo som sa zasmiala na Aminej poznámke a zakvačila sa o Celine. Kočky z izby číslo šestnásť sa rozhodli vydať na nákupy. Ale nejako sme to pretiahli a skončili v bare. V tmavej noci som videla len vďaka pouličnému osvetleniu. Zrak sa mi jemne rozmazával. Okolo prešiel vysoký fešák ostrihaný na ježka, v širokých teplákoch a svetri. Naraz sme si ho so Selah všimli a skoro v tej istej chvíli na neho žmurkli. Rozosmiali sme sa a potkýnali dopredu. Zastali sme pred križovatkou. Semafor ukazoval červenú. Babám sa nechcelo čakať a v blízkosti niekoľkých kilometrov nebolo vidieť žiadné vozidlá. Rozbehli sa cez cestu a ja som ich lenivo následovala. Zrazu som začula hlas. "Ahoj, Alicia." Pozdravil ma Niall. Zalapala som po vzduchu a obzerala sa okolo seba. Nikde nestál a nerozprával sa so mnou. Na opačnej strane stáli len baby a kývali mi, aby som si pohla. Pridala som do kroku. "Už som ťa čakal. Chýbala si mi, zlatko." Bol tu zase. Jeho hlas... Zvrieskla som a zakryla si oči. "Alicia! No tak, poď sem!" kričala Celine a smerovala ku mne. "Láska, kde si?" Niall ma mučil. Nebola som schopná pohybu. Celine ma chytila za ruku. Práve vtedy tmu prerezili dve svetlá mohutného kamióna.



Life is a hard road to success 13.

9. september 2012 at 12:05 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Posledná časť Liahrts 17. augusta?! Padla mi sánka- veď si pamätám, ako som ju len včera začala písať ... Celý týždeň som nič nepridala, prepáčte, kočky, ale proste som nemala nápady a nejak ani chuť :/ No teraz je všetko naopak a možno pridám aj ďalšie časti, no neviem :) Máte radi Glee? Tí ľudkovia majú božské hlasy, milujem ten seriál!! Hoci som už videla posledný diel pred polrokom a teraz si aspoň prehrávam pesničky :) Holá, later! ;))xx



-13.časť-



Striasla som Antoniovu ruku a obrátila sa k nemu. "Nie. My sme len.. Antonio mi povedal..Ja-" Liam si ma nedôverčivo premeriaval. "Choďte do kajuty, puella. Ja to pánovi vysvetlím," žmurkol na mňa Antonio. S povzdychom som splnila jeho rozkaz? Radu? Žiadosť? To v tejto chvíli nebolo dôležité. Oblohu v diaľke preťal takmer ľudským okom neviditeľný, blesk. Následovali ďalšie.



"Máte už vážne všetko?" pípla som, zavesená do Liama. Ten si ma obrátil k sebe a ja som mu ovisla v náručí. "Všetko mám jedine s tebou, Agnes," krátko ma pobozkal. Zrejme tušil, že keď ma pobozká náruživejšie, nebude schopný prestať a pustiť ma z bezpečia svojho objatia. Napriek tomu som to riskla a pritisla sa mu na ústa. Hladil ma po chrbte, nechty zabáral do lemu košele. Ja som splynula s bozkami a na nič iné nemysla. "Ehm... pane," ozval sa Antonio a preťal ticho, ktoré som si neuvedomila. Stačil jeden pohľad a pochopila som. Je čas ísť. Gustavo objal Theresu a niečo jej zašepkal. Potom si kľakol k Nim a pobozkal ju na noštek. Krátko vhupla do otcovej náruče. Pozrela som kapitánovym smerom. Stál na pobreží neznámeho ostrova a hľadel do jeho vnútra. Ostrov bol porastený tmavými popínavými rastlinami, ktoré rástli do výšky zhruba siedmich metrov a zabraňovali výhľadu hlbšie do lesa. Pobrežia pokryté bielym pieskom neukazovali ľudské či zvieracie stopy. Očami som sa vrátila ku kapitánovi. Oblečenie mal premoknuté vodou, na slnku bola jasne vidieť jeho zarastená tvár. Všimol si môj pohľad a unavene sa usmial. Toho človeka som nedokázala pochopiť. Odmietol previezť sa členom s ostatnými, preplával až na breh. Voda sa jantárovo leskla, skrývala v sebe chlad. Antonio potiahol Liama za lakeť a odtiahol do člna. Pritisla som sa o zábradlie a poslala mu vzdušný bozk. Usmial sa a zdvihol stisnutú dlaň. Dôkaz, že má môj symbol pre šťastie. Fialový kamienok s vyrytým L v strede. Life, život. S Liamom sme od seba neodtrhli pohľady, až kým čln nezakotvil na pobreží. To mi pripomenulo Hayley. Jej loď, loď záchrany. Teplé teplíčko, ktoré narazilo do toho môjho. Prehĺtla som vzlyk a obrátila sa k Nim a Therese. Neboli tam. Našla som ich v kuchyni. Nevarili. Len sedeli za stolom, každá zahľadená do svojich myšlienok. Keď ma Theresa zbadala, usmiala sa. Sadla som si k nej a nechala sa objať. Pripomínala mi mamku. Moja posledná spomienka na ňu, bola tesne pred dovŕšením šiestich rokoch. Vtedy si ku mne kľakla, objala ma a s perami na ušnom lalôčiku zašepkala, že ma má rada. Na to potom som sa snažila zabudnúť. Ochorela na španielskú chrípku a celé dni ležala na posteli, pod prikrývkou hviezd, ako si to želala. Ocko s Emminým jej lôžko preniesli ku stodole, kde sa mohla stále pred spaním zahľadieť na polárku, veľký a malý voz a ďalšie hviezdy. Pomáhala som jej, nachádzať ich. Počas chladných nocí som jej nosila nové prikrývky, ona však horela aj bez nich. Na čele sa jej leskli kvapôčky potu. http://www.youtube.com/watch?v=oWnzBH1Ytew&feature=BFa&list=ALHTd1VmZQRNofi0aDTeNyb3H6xgB0lmBM Vzdychla som si. Koho som stratila... Koho ešte stratím... Nim sa z ničoho nič rozosmiala. Jej smiech bol neskutočne nákazlivý. Po pár minútach bola kajuta zaplnená našim nezmyselným smiechom. Malá mi skočila do lona a ozvala sa smerom k Therese. "Mamii, povedz puelle, ako si spoznala ocka!" podskočila. Theresa sa krásne usmiala a ja som si až teraz uvedomila, aká je mladá a nádherná. Tvár poznačená skorými vráskami nervozity jej pridávala na veku. Theresa sa nadýchla a začala. "Mala som sedemnásť. Bola som mladá, krásna a šťastná. Žili sme na vidieku. Otec vlastnil ranč a bol známy najlepším mliekom. Chodili ku nemu ľudia z okolia, ba aj z mesta. Raz však... otec ma poslal s mamou do mesta. Dokúpiť všetko potrebné a chýbajúce. V prístave práve kotvili lode. Videla som ich prvýkrát v živote. Tie trupy, paluby a- och, hneď som sa do nich zamilovala. Vyparila som sa k tej najkrajšej a najmajestátnejšej, mamu som stratila z dohľadu. Prešla som na palubu a prechádzala sa po nej. Nad hlavou mi preletela čajka. Vdýchala som vlhký morský vzduch a toho pocitu sa nevedela nabažiť. Potom ma niekto zozadu oslovil. Stál tam krásny muž, mohol mať okolo dvatsiatky. Usmieval sa na mňa. Spýtal sa, či som sa stratila. Len som na neho hľadela. Svetlé vlasy mu povievali vo vetre. Padali do prenikavých očí. Silné ramená boli ustavične vystret. Pôsobil dojmom muža, ktorý sa len tak ničoho nezľakne. Tá predstava sa mi páčila. Začala som sa s ním rozprávať. Rozprávali sme sa hodiny. Poukazoval mi palubu, rozprával mi o svojom živote, akoby to bolo tak samozrejmé.. predstavil mi brata. Posátku. V ten deň som tam prespala. Keď padol východ slnka, vybrala som sa na cestu domov. Preč. Išla som skoro dvadsať hodín. Keď ma mama uvidela, rozplakala sa a otec začal kričať. Na obidve. O pár týždňov mi meškala menštruácia. Neuveriteľne som sa naľakala a o pár dní zašla k rodinnému lekárovi. Potvrdil moje obavy. Čakala som Gustavovo dieťa. Porodila som. Otec ma vyhnal z domu. Nemala som kam ísť. Malé ustavične plakalo. Pri prístave ma našla jedna starenka a uchýlila ma, až kým lode opäť nezakotvili. Vyhľadala som Gustava. Keď ma zočil, zoširoka sa usmial. A keď zbadal malé, zatváril sa prekvapene a smutne zároveň. No, Nim sme obaja milovali a aj keď to bolo občas ťažké, prečali sme to. Odvtedy žijem na lodiach, teoreticky je to môj život." Theresa zavzdychala. Nim sa na mňa zdola usmiala. Úsmev som jej opätovala.

Prechádzky po palube mi robili dobre. Sledovala som západ slnka. Bola som hore ešte dlho potom. Čakala som a čakala. Theresa mi cez plecia prehodila deku a popriala dobrú noc. Mesiac putoval po oblohe, určoval si trasu. Občas ho zatienili chuchvalce tmavej hmly. Viečka sa mi sami od seba zatvárali a ja som ich nasilu otvárala a hľadela pred seba. Obrysy ostrova sa zliali do nezmyselného tvaru a ja, opretá o trup lode, som upadla do nepokojného spánku.



Liam



Vyčerpaný, špinavý a otrhaný som dopadol na dno člna. Prinútil som sa otvoriť oči a vyhľadať loď, osvetlenú mesačným svetlom. Antonio ma pobúchal po chrbte a zabral pádlom. Musel som sa pousmiať. Našťastie sme nenaďabili na žiadnych domorodcov, aj keď tam boli jasné stopy po živote. Ulovili sme niekoľko kíl mäsa, najlepšie to šlo kapitánovi. Neustále som myslel na krásku, ktorá ma čaká na lodi, stískal kameň vo vrecku, ktorý mi dala a preto bol nesústredený a dá sa povedať na nič. Chlapi chápali, že niečo podobné robím prvýkrát a nemalí poznámky. Keď sa čln dostal k lodi, Gustavo vybral píšťalku a zapískal. O chvíľku k nám prebehla Theresa a s o zvyškom síl vytiahla čln hore. Gustavo sa k nej nahrnul a silno ju objal. Hladil ju po vlasoch a bozkával na čelo. Hneď, čo sa moje nohy dotkli paluby, som zbadal Agnes. Spala v kĺbku, opretá o palubu. Tak neskutočne krásna a nedotknutá. Kľakol som si k nej a pohladil ju po bosích nôžkach. Jemne sa zachvela. Zobral som ju do náručia a s novu objavenými silami ľahko preniesol do komnaty. Opatrne položil na posteľ, prikryl a ľahol si k nej. Dostal možnosť zahľadieť sa do tváričky s detskými črtami. Drobný noštek, pootvorené pery, ktoré sa jemne hýbali, akoby mi niečo šepkali. Prstami som prešiel po jemnom líčku a kopíroval vykrojenú bradu. V tej chvíli som nemal pôžitok spať. Sníval som s otvorenými očami, keď som ju mal pred sebou. Len som ležal, podopieral si hlavu a hľadel na ňu, občas ju lepšie prikryl, alebo sa dotkol jej rúčky. Mesiac nad nami nás chránil. Zatiaľ.

Back to school

3. september 2012 at 14:53 | *Evush* |  ♥My universe♥

Tak, čo kočeny?? Aký bol prvý deň? :) U mňa v poho, akurát, že pár spolužiakov sa stalo ešte debilnejšími, než sú :/ Že pár! :DD Ale idol je po lete ešte krajší, a predstavte si, že keď na mňa žmurkol, ja som zvyšok celého toho ceremoniálu, nemyslela vážne na nič iné :) Ci jó, ja vážne neviem, prečo to sem vobec píšem :DD

toto som našla na twitteri a pobavilo :D
Prvý deň v škole

Keď vstaneš

Keď ideš do školy

O hodinu

Keď dojdeš domov

Keď ideš do izby


Neskutočne som sa tešila na kamky, čo videlo okolie :) Skočili sme na seba ako supy na korisť :D Nevideli sme sa totiž celé prázdniny, mali sme nabité programy, bývame ďaleko od seba a ták no... Najlepší boli naši triedni šaškovia s hláškami, ktoré sem pre vlastné bezpečie nebudem dávať :DD

Btw; dneska a asi ani zajtra nič nepridám, musím priznať, že sa mi veľmi nechce byť za počítačom teraz :/ preto nič nebudem sľubovať, no nezabudnite na tento blog, baby! Strašne rada píšem, takže určite neprestanem, po skončení Aw a Liahrts mám naplánovanú ešte jednu poviedku a potom to je vo hviezdach :D Ďakujem za všetky krásne komentáre!! :**