Bloody astra

30. august 2012 at 9:13 | *Evush* |  Jednodielovky
Jednodielovka pre Katie
Je to zvlášť na psychyku. Pre isté typy ľudí, pre iné nie. Ak sa vám nepáči, je mi to ľúto- hlavne v prípade Katie, pre ktorú je venovaná. But now what to do?



Bloody astra



Cigaretový dym mi podráždil priedušky. Rozkašľala som sa. Mama niečo zahundrala na ospravedlnenie a nezahasený špak hodila do najbližšieho koša. "Mami to by si vážne nemala..." "A nie je to jedno? Sme čierni, Naomi. Zatknú ma aj tak." Jej zúfalstvo v hlase ma ničilo. Neverí. Stratila nádej. Mala som len sedem rokov. To je na Haiti nešťastné číslo. Nechala som sa viesť maminou silnou rukou. Každý druhý krok sa mi od obavy poplietli nohy a bojova som s rovnováhou. Naša cesta sa skončila až po piatich bolestných kilometrov. Bosé nohy mi od kameňov a drsného piesku krvácali. Zdvihla som pohľad. Mama sa poklonila pred starenou, ktorej šperky pokrývali predlaktia a lýtka. Sedela v stane z hodvábu. Jej oči ma prepichovali pohľadom. "Očakávam vás, sadnite si." Mama sa ihneď zvalila na vankúše s indickou obšívkou. "Vy nie!" skríkla starena, až ma trhlo. Muži, ktorí žene vytvárali ochranu zdrapili mamu za plecia a odtiahli z môjho zorného poľa. Starena ma stiahla k sebe a schmatla za drobnú rúčku. Dlhými nechtami so špicatými koncami prechádzala po čiarach na ruke. Mala mi vypovedať budúcnosť. Každé africké dieťa v našom kmene, ktoré dovŕšilo sedem rokov prešlo rituálom. Ja som sa mierne líšila. Mama strávila noc s americkým vojakom, ktorý bol ťažko chorý. Nebola som typickou afričankou. Starene sa v očiach divo zablyslo. Zdvihla pohľad. Bezfarebné oči hľadeli cezo mňa. Začala vymenúvať slová. "Bolesť. Láska. Pieseň. Tiene. Muž v obleku. Desať. Astra." V jej nemých očiach blčal oheň. Vytrhla som si ruku z jej mrazivého zovretia a utekala preč.

O deň neskôr mamu zabili povstalci z iného kmeňa. Mne sa útok podaril prežiť.



» O desať rokov neskôr » rok 2013 «



"Položte to sem. Pozor na tú vázu, prosím!" Onedlho už po sťahováckej dodávke ostal len kúdol dymu. Nachvíľu som zatvorila oči, aby som to všetko strávila. Požiadala som o azyl. Emigrovala do Ameriky. Kúpila starý dom. Zaľúbila sa do speváka. Do speváka. Pfúú. Zaznel prudký zvuk bŕzd. Elegantné audi zastalo pred mojim novým domovom. Vystúpil štíhly mladý muž s tmavými slnečným okuliarmi na nose. V pásikavom tričku, blejzeri a nohaviciach. Louis Tomlinson. Môj chlapec. "Koho to tu máme?" zapriadla som a oprela sa o múrovaný plot. "Neuveriteľne talentovaného mladého muža, ktorý je náhodou ten Louis Tomlinson, zablúdiaceho pred brány schátraného domu, kde zazrel najočarujúcejšiu ženu na svete," bľabotal ďalej a úškrn mu nezmizol z tváre. Otravný monológ som umlčala svojimi ústami. Objala som ho okolo krku a vychutnávala si jeho prítomnosť. Louis ma zľahka nadvihol, akoby som bola len pierko, plávajúce po oblohe a položil na múrik plotu. Objímal ma okolo drieku, šteklil po krížoch a bozkával priehlbinku na kľúčnej kosti. Všetko krásne sa raz skončí. Mierne sme sa od seba odtiahli. Vsunula som svoju dlaň do jeho a spoločne sme prekročili prah môjho nového domova. Pri obhliadke mi hneď padol do oka. Oblúkové okenice, vysoké zárubne a starožitný nábytok z exotického dreva, ktorý tu ostal. Postarší manželský pár, ktorý si miesto veľkého domu v nejakých tých prežitých rokoch, vybral chalúpku v Bulharsku. Pripadolo mi nádherné, ako sa s domom lúčili. Starká prechádzala po výrezoch na posteli, kde zrejme porodila deti, rozpŕchnuté po svete. Dedko sa so slzami v očiach lúčil s dielničkou v pivnici. Keď odchádzali, poslali vzdušný bozk na adresu bývaleho domu. Takto sa raz možno budem lúčiť aj ja. "Nikdy to nepochopím," krútil hlavou Louis, keď som ho viedla cez obývačku. "Čo vidíš na tomto múzeu?" pousmial sa. Ja som to vedela. Podobný domček sme mali na Haiti. Postavil ho otec.



"Miláčik, vstávaj. Wuhúú. V tomto starožitníctve ti chýbajú ešte hodiny s vyskakujúcim kohútom." Jeho poznámky som prechádzala ignorovaním. Zvrieskla som, keď zo mňa stiahol perinu a uvedomila si, že som úplne nahá. Spodná bielizeň ležala zhužvaná v rohu. Rýchlo som sa obliekla a vyplazila jazyk na Louisa, ktorý sa len usmieval. "Vieš čo je dneska?" Tvárila som sa, že rozmýšľam. "Sobota?" Pohoršene zacmukol. "Predsa tvoje narodeniny, hlupáčik," vyskočil a uväznil ma v objatí. "Praješ si záhradný žúr, niečo lepšie, alebo niečo ešte lepšie?" Položila som si hlavu na jeho priehlbinku medzi krkom a ramenom, kde zapadla ako posledný dielik puzzlí. "Niečo skromné a dlhé," pousmiala som sa. Jemne si ma odtiahol a podržal pred sebou. Nežne sa usmial a prstami mi prešiel po líci. "Všetko bude dokonalé. Také ako si praješ. Také aké si zaslúžiš. A vieš prečo?" Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na nos. "Neviem, pán Tomlinson." Privinul si ma k sebe a pery pritisol na ucho. "Pretože ťa milujem, Naomi." Zrak mi zatienili slzy. Nikdy mi to nikto nepovedal. Ani vlastná matka. Otec zomrel skoro. Veľmi skoro, preto som nemala tušenie. Louis bol môj prvý. A posledný. V to som dúfala. Odrazu sa mi prisal na pery v krátkom vášnivom bozku. Potom zašepkal niečo v zmysle, že ho mám čakať a šikovne sa zvrtol na odchod. O pár sekúnd sa domom ozvalo tresnutie dverí. Ostala som mierne zaskočená. Nevedela som, čo chystá. Dlho som nesedela. S dupotom som zišla do šatníka. Pred pár rokmi som mala šťastie na modelingovú spoločnosť. Veľa nových priateliek. Američanky a pred časom Angličanky sú neskutočne zlaté, milé, ochotné a vôbec. Príkladom je Peazer. Všetci najbližší, tympádom aj ja ju volajú priezviskom. Spoznala som ju práve na rovnakom móle. V kruhoch modelingu je už dlho, preto mi zo všetkým pomohla. Cez ňu viedla cesta k One direction. K Louisovi, ktorý bol čerstvo po stroskotanom vzťahu. Som jej zato zaviazaná. Postavila som sa pred šatník a do oka mi padli červeno- ružové minišaty bez ramienok, so sieťkovanou spodničkou.

Kráčala som ulicou. Bola zázračne tichá. Počula som len vlastné klopkanie opätkov po námestí vydláždenom mačacími hlavami. Pôsobilo to priveľmi stiesnene, preto som sa dala do spievania prvej piesne, ktorá ma napadla. Po pár veršoch ma premkol čudný pocit. Tašky s múčnikmi a šampanským skončili na zemi. Ešte pred stotinou sekundy som si spievala pieseň z bývaleho kmeňa. Nášho kmeňa v našom jazyku. Naučila ma ju mama. Nespievala som ju už desať rokov. Od emigrovania do Ameriky, kvôli zemetraseniu na Haiti. Vtom som začula dievčenský smiech a na múre najbližšej budovy sa objavil tieň nízkej ženy a malého chlapca. Pred budovou však nikto nestál. Zalapala som po dychu a šprintom sa ponáhľala domov. Dievčenský smiech neutíchal, pod nohy sa mi vrhali tiene najrozličnejších ľudí a postáv. Na ulici nebolo živej duše. Boli tam len tiene. Odniekiaľ sa ozval hlas. Mužský. Spieval maminu pesničku. Hlas som odrazu vedela priradiť. Bol otcov. Uvedomila som si, že som zabudla dýchať. Pesnička pokračovala, hlas bol čoraz bližšie. "Otec?" môj šepot znel priškrtene. Mihla sa v ňom nádej. Zavrela som viečka a keď ich opäť otvorila, tiene aj otcov spev zmizli. Predo mnou stál vysoký muž s oblým bruchom. V cilindri. A obleku. Keď sa priblížil, mala som možnosť pozrieť sa mu do očí. Boli krvavo červené.



Louis



"Pretože ťa milujem, Naomi," šepol som s perami na jej uchu. Dúfal som, že to vyjadrilo všetko, čo som k nej cítil. Krátko som ju pobozkal a zašepkal, aby ma tu počkala. Následne som sa zvrtol na odchod a bez obzretie letel dolu schodmi. V predsieni si obul topánky a prehodil cez seba blejzer. Už len veľké slnečné okuliare a tresol som dvermi.

Diaľka nebola veľká, ale radšej som si zobral auto. Dupol som na plyn a zosilnil rádio. Tento deň bude pre ňu najvýnimočnejší v živote. Chcel som to risknúť. Zazvonil mi mobil a fotka na displeji vyčarila úsmev. "Hey, Loui. Tak ako ti to ide? Nezmenil si názor?" ohlásil sa pobavene. "Samozrejme nie, Bruno. Tvoj album si Naomi prehrávala ešte včera. Nezabudni o desiatej otvoriť párty. See you soon," "Exactly. Bye."

O pár minút som bol tam. Pred klenotníctvom madamme Genevieve. Francúzske šperky sa leskli vo výklade. Musel som uznať, že ani najmenšiu bronzovú náušničku si bežný smrteľník nemohol dovoliť. Objímajúci sa párik, stojaci pred výkladom na mňa uprel žiarlivý pohľad, keď som si prepočítaval bankovky. Ignorujúc to, moje nohy prekročili prah klenotníctva. Strieborný zvonček nad dverami ohlásil návštevnika. Starší muž s bielimi vlasmi ma hneď spoznal, a do rúk podal drobnú krabičku previazanú smaragdovo zelenou mašľou. Zaplatil som. Cena bola len číslo. Naomina hodnota sa vyčísliť nedala. V bezpečí auta som krabičku otvoril. Pri pohľade na klenot mi tváru prebehol úsmev. Strieborná retiazka s príveskom v tvare polmesiaca. V samom strede prívesku sa čnel jantárový diamant v tvare srdca. Nebol to najväčší dôkaz lásky. Nebol to prsteň. Naomi som ešte zaväzovať nechcel. Vedel som však, že k tomu čoskoro dojde.

Stŕpol som pred dverami. Boli zamknuté. Keby Naomi niekam šla, určite by sa už vrátila. Posmelil som sa stisnutím krabičky vo vrecku a obišiel dom. Zadné dvere boli našťastie otvorené. "To bude v poriadku, Louis," zahundral som si. "Naomii! Už som tu, miláčik!" Nič. "Naomi, no tak." Prešiel som kuchyňu, obývačku a všetky zvyšné izby na prízemí. Zívali prázdnotou. Srdce zabudlo na pár úderov, keď som ju nenašiel ani v spálni. Ostávala posledná miestnosť. Jej šatník. S trasúcimi sa prstami som pootvoril dvere šatníka. Nevidel som ju. Nevidel som jej srdcovitú tváričku, ktorá mala vybuchnúť smiechom, ako ma nachytala. Nemal som možnosť vydýchnuť si a pozrieť do jej očí, farby tmavej čokolády. Nemohol som objať jej drobné telíčko.



» O tri roky neskôr » rok 2016 «



Niekto poodchýlil dvere a do maličkej miestnosti prenikla škáročka svetla. Nepozrela som do mužovej tváre. Bez slova som kráčala tesnou chodbou, ktorá pripomínala kanál. S trubičiek, ktoré sa tiahli hore kvapkala voda, tu sa splašil potkan a tam som začula nechutný smiech. Muž, idúci za mnou ma neštrne strkal, čo zapríčinilo, že som bez zvyšku síl spadla na zem. To už som sa nachádzala v miestnosti s veľkým kruhovým stolom v strede, s lustrom vysiacim nad ním, s kuchynským pultom v rohu, s rádiom na kredenci. Muži v špinavých oblekoch a cilindroch, sediaci za stolom pripomínali opitých. A aj nimi boli. Opití po túžbe po preliatej krvi. Jeden z nich sa ku mne otočil a bez štipky citov, mi v mojom rodnom jazyku vypľul do tváre. "Dnes pôjdeš domov. Zajačik ťa čaká."



A vtom sa tam zjavil. Nemohla som sa na neho ani pozrieť. Len som plakala. Zničila som mu život. Zničila ho jeho rodine a priateľom. Budem mu ho ničiť až do konca. Veď sa na mňa pozrite! Špinavá mulatka z Haiti, sirota, unesená mužmi v obleku, zavretá v maličkej miestnosti, zložená z kože a kostí a hŕste vlasov, ktoré mi ešte neostrihali, so zaschnutou krvou na rukách a nohách, s dieťaťom v bruchu. Čakám dieťa. S jedným s tých mužov, ktorý ma každú noc znásilňoval. Stratila som vlastnosť prejavovať city. Je zo mňa len troska. Odvážila som sa pozrieť na Louisa. Bol na tom veľmi zle. Vlasy mal už skoro po ramená, vpadnuté líca a niekoľko dňové strnisko. Keď ma uvidel, pohľad sa mu rozjasnil. Muži mu schmatli kufor, kde bolo určite výkupné. Nechcela som pomyslieť na sumu. Muži v oblekoch ho ku mne nepustili. Namiesto toho zobrali nôž a prebodli mi bruško prsteníčka. Krv v tenkom prúde stekala na panensky bielu astru. Zopakovali to ešte raz, na druhej ruke a ďalšom, navlas rovnakom kvete. Jeden si zobrali. Druhý mi vopchali do dlaní. "Tvoje slová znamenajú koniec astry." Potom ma pustili. Hodili do náruče Louisa, ktorý ma na rukách odniesol do auta. Oboma nohami dupol na plyn a po dvoch hodinách cesty sme zastali pred letiskom. Vtedy sa odhodlal. Objal ma. Rukami prechádzal po mojom tele, akoby neveril, že tu vôbec som. Plakali sme si na plecia. Perami po milimetroch skúmal moju tvár. V angličtine začal šepkať vety, ktoré ma rozplakali ešte viac.

"Naomi. Láska moja. Musíš zabudnúť. Túto kapitolu vytrhneme z kontesu. Začneme tam, kde sme skončili. Presťahuješ sa ku mne do Anglicka. Už nikdy ťa nepustím z očí. Rozumieš? Už nikdy. Milujem ťa. Viac ako predtým. Nikdy som neprestal. Nikdy." Vedela som, že sa chce pýtať. Kto boli tí muži, čo ma uniesli? Nevedel to. Ja som to vedela. Boli to muži, čo zabili moju mamu a otca. V hlave mi rezonovali Louisove slová. Musíš zabudnúť Milujem ťa. Nikdy som neprestal. Počúvla som ho. Sadla som mu na kolená a znovu nájdeným hlasom povedala: "Spolu. Už navždy."



A poprosím komentár :)
 

4 people judged this article.

Comments

1 Amina Amina | Web | 2. september 2012 at 10:14 | React

Krásne, už aby som si prečítala aj tú moju :)

2 Amina Amina | Web | 2. september 2012 at 10:15 | React

Btw môžeš mi napísať tvoj e-mail ? Chcem sa ťa spýtať niečo ohľadne tvorby blogu..

3 Katie Katie | Web | 2. september 2012 at 12:08 | React

:OOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOOO to je čooooooo?
ty kokos!! ty kokos!!! ty máš fantáziu! to je úžasné! neskutočné! dokonalé!
kde berieš nápady? :OOO strašne sa mi to páči!! perfect♥♥♥♥

4 Evush Evush | Web | 2. september 2012 at 19:22 | React

[2]: Ďakujem, Amii! :D Môžem ťa tak volať?? Kľudne sa pýtaj, tu je: efka.rovnakova@gmail.com ;-)

5 Evush Evush | Web | 2. september 2012 at 19:27 | React

[3]: Toto mi už nerob, prosím ťa, lebo od nadšenia niekomu ublížim, ešte!! :-D  :-D Som neskutočne ohromne absolúúútne rada, že sa ti to páči, keďže je pre teba a aj ták! :D Nápady? Vôbec netuším, na tento nápad som prišla prirodzene- musím ti povedať, že pri plávaní v bazéne :D A ja keď dostanem nejaký, čo i len malilinký nápad, pri písaní to mám v hlave ako celkový príbeh :-) Again thank you!! :-P

6 Tins Tins | 4. november 2012 at 19:04 | React

krásne to je :')

7 *Annie* *Annie* | Web | 21. november 2012 at 15:30 | React

Páni Evush , máš talent ;-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement