August 2012

Bloody astra

30. august 2012 at 9:13 | *Evush* |  Jednodielovky
Jednodielovka pre Katie
Je to zvlášť na psychyku. Pre isté typy ľudí, pre iné nie. Ak sa vám nepáči, je mi to ľúto- hlavne v prípade Katie, pre ktorú je venovaná. But now what to do?



Bloody astra



Cigaretový dym mi podráždil priedušky. Rozkašľala som sa. Mama niečo zahundrala na ospravedlnenie a nezahasený špak hodila do najbližšieho koša. "Mami to by si vážne nemala..." "A nie je to jedno? Sme čierni, Naomi. Zatknú ma aj tak." Jej zúfalstvo v hlase ma ničilo. Neverí. Stratila nádej. Mala som len sedem rokov. To je na Haiti nešťastné číslo. Nechala som sa viesť maminou silnou rukou. Každý druhý krok sa mi od obavy poplietli nohy a bojova som s rovnováhou. Naša cesta sa skončila až po piatich bolestných kilometrov. Bosé nohy mi od kameňov a drsného piesku krvácali. Zdvihla som pohľad. Mama sa poklonila pred starenou, ktorej šperky pokrývali predlaktia a lýtka. Sedela v stane z hodvábu. Jej oči ma prepichovali pohľadom. "Očakávam vás, sadnite si." Mama sa ihneď zvalila na vankúše s indickou obšívkou. "Vy nie!" skríkla starena, až ma trhlo. Muži, ktorí žene vytvárali ochranu zdrapili mamu za plecia a odtiahli z môjho zorného poľa. Starena ma stiahla k sebe a schmatla za drobnú rúčku. Dlhými nechtami so špicatými koncami prechádzala po čiarach na ruke. Mala mi vypovedať budúcnosť. Každé africké dieťa v našom kmene, ktoré dovŕšilo sedem rokov prešlo rituálom. Ja som sa mierne líšila. Mama strávila noc s americkým vojakom, ktorý bol ťažko chorý. Nebola som typickou afričankou. Starene sa v očiach divo zablyslo. Zdvihla pohľad. Bezfarebné oči hľadeli cezo mňa. Začala vymenúvať slová. "Bolesť. Láska. Pieseň. Tiene. Muž v obleku. Desať. Astra." V jej nemých očiach blčal oheň. Vytrhla som si ruku z jej mrazivého zovretia a utekala preč.

O deň neskôr mamu zabili povstalci z iného kmeňa. Mne sa útok podaril prežiť.



» O desať rokov neskôr » rok 2013 «



"Položte to sem. Pozor na tú vázu, prosím!" Onedlho už po sťahováckej dodávke ostal len kúdol dymu. Nachvíľu som zatvorila oči, aby som to všetko strávila. Požiadala som o azyl. Emigrovala do Ameriky. Kúpila starý dom. Zaľúbila sa do speváka. Do speváka. Pfúú. Zaznel prudký zvuk bŕzd. Elegantné audi zastalo pred mojim novým domovom. Vystúpil štíhly mladý muž s tmavými slnečným okuliarmi na nose. V pásikavom tričku, blejzeri a nohaviciach. Louis Tomlinson. Môj chlapec. "Koho to tu máme?" zapriadla som a oprela sa o múrovaný plot. "Neuveriteľne talentovaného mladého muža, ktorý je náhodou ten Louis Tomlinson, zablúdiaceho pred brány schátraného domu, kde zazrel najočarujúcejšiu ženu na svete," bľabotal ďalej a úškrn mu nezmizol z tváre. Otravný monológ som umlčala svojimi ústami. Objala som ho okolo krku a vychutnávala si jeho prítomnosť. Louis ma zľahka nadvihol, akoby som bola len pierko, plávajúce po oblohe a položil na múrik plotu. Objímal ma okolo drieku, šteklil po krížoch a bozkával priehlbinku na kľúčnej kosti. Všetko krásne sa raz skončí. Mierne sme sa od seba odtiahli. Vsunula som svoju dlaň do jeho a spoločne sme prekročili prah môjho nového domova. Pri obhliadke mi hneď padol do oka. Oblúkové okenice, vysoké zárubne a starožitný nábytok z exotického dreva, ktorý tu ostal. Postarší manželský pár, ktorý si miesto veľkého domu v nejakých tých prežitých rokoch, vybral chalúpku v Bulharsku. Pripadolo mi nádherné, ako sa s domom lúčili. Starká prechádzala po výrezoch na posteli, kde zrejme porodila deti, rozpŕchnuté po svete. Dedko sa so slzami v očiach lúčil s dielničkou v pivnici. Keď odchádzali, poslali vzdušný bozk na adresu bývaleho domu. Takto sa raz možno budem lúčiť aj ja. "Nikdy to nepochopím," krútil hlavou Louis, keď som ho viedla cez obývačku. "Čo vidíš na tomto múzeu?" pousmial sa. Ja som to vedela. Podobný domček sme mali na Haiti. Postavil ho otec.



"Miláčik, vstávaj. Wuhúú. V tomto starožitníctve ti chýbajú ešte hodiny s vyskakujúcim kohútom." Jeho poznámky som prechádzala ignorovaním. Zvrieskla som, keď zo mňa stiahol perinu a uvedomila si, že som úplne nahá. Spodná bielizeň ležala zhužvaná v rohu. Rýchlo som sa obliekla a vyplazila jazyk na Louisa, ktorý sa len usmieval. "Vieš čo je dneska?" Tvárila som sa, že rozmýšľam. "Sobota?" Pohoršene zacmukol. "Predsa tvoje narodeniny, hlupáčik," vyskočil a uväznil ma v objatí. "Praješ si záhradný žúr, niečo lepšie, alebo niečo ešte lepšie?" Položila som si hlavu na jeho priehlbinku medzi krkom a ramenom, kde zapadla ako posledný dielik puzzlí. "Niečo skromné a dlhé," pousmiala som sa. Jemne si ma odtiahol a podržal pred sebou. Nežne sa usmial a prstami mi prešiel po líci. "Všetko bude dokonalé. Také ako si praješ. Také aké si zaslúžiš. A vieš prečo?" Postavila som sa na špičky a pobozkala ho na nos. "Neviem, pán Tomlinson." Privinul si ma k sebe a pery pritisol na ucho. "Pretože ťa milujem, Naomi." Zrak mi zatienili slzy. Nikdy mi to nikto nepovedal. Ani vlastná matka. Otec zomrel skoro. Veľmi skoro, preto som nemala tušenie. Louis bol môj prvý. A posledný. V to som dúfala. Odrazu sa mi prisal na pery v krátkom vášnivom bozku. Potom zašepkal niečo v zmysle, že ho mám čakať a šikovne sa zvrtol na odchod. O pár sekúnd sa domom ozvalo tresnutie dverí. Ostala som mierne zaskočená. Nevedela som, čo chystá. Dlho som nesedela. S dupotom som zišla do šatníka. Pred pár rokmi som mala šťastie na modelingovú spoločnosť. Veľa nových priateliek. Američanky a pred časom Angličanky sú neskutočne zlaté, milé, ochotné a vôbec. Príkladom je Peazer. Všetci najbližší, tympádom aj ja ju volajú priezviskom. Spoznala som ju práve na rovnakom móle. V kruhoch modelingu je už dlho, preto mi zo všetkým pomohla. Cez ňu viedla cesta k One direction. K Louisovi, ktorý bol čerstvo po stroskotanom vzťahu. Som jej zato zaviazaná. Postavila som sa pred šatník a do oka mi padli červeno- ružové minišaty bez ramienok, so sieťkovanou spodničkou.

Kráčala som ulicou. Bola zázračne tichá. Počula som len vlastné klopkanie opätkov po námestí vydláždenom mačacími hlavami. Pôsobilo to priveľmi stiesnene, preto som sa dala do spievania prvej piesne, ktorá ma napadla. Po pár veršoch ma premkol čudný pocit. Tašky s múčnikmi a šampanským skončili na zemi. Ešte pred stotinou sekundy som si spievala pieseň z bývaleho kmeňa. Nášho kmeňa v našom jazyku. Naučila ma ju mama. Nespievala som ju už desať rokov. Od emigrovania do Ameriky, kvôli zemetraseniu na Haiti. Vtom som začula dievčenský smiech a na múre najbližšej budovy sa objavil tieň nízkej ženy a malého chlapca. Pred budovou však nikto nestál. Zalapala som po dychu a šprintom sa ponáhľala domov. Dievčenský smiech neutíchal, pod nohy sa mi vrhali tiene najrozličnejších ľudí a postáv. Na ulici nebolo živej duše. Boli tam len tiene. Odniekiaľ sa ozval hlas. Mužský. Spieval maminu pesničku. Hlas som odrazu vedela priradiť. Bol otcov. Uvedomila som si, že som zabudla dýchať. Pesnička pokračovala, hlas bol čoraz bližšie. "Otec?" môj šepot znel priškrtene. Mihla sa v ňom nádej. Zavrela som viečka a keď ich opäť otvorila, tiene aj otcov spev zmizli. Predo mnou stál vysoký muž s oblým bruchom. V cilindri. A obleku. Keď sa priblížil, mala som možnosť pozrieť sa mu do očí. Boli krvavo červené.



Louis



"Pretože ťa milujem, Naomi," šepol som s perami na jej uchu. Dúfal som, že to vyjadrilo všetko, čo som k nej cítil. Krátko som ju pobozkal a zašepkal, aby ma tu počkala. Následne som sa zvrtol na odchod a bez obzretie letel dolu schodmi. V predsieni si obul topánky a prehodil cez seba blejzer. Už len veľké slnečné okuliare a tresol som dvermi.

Diaľka nebola veľká, ale radšej som si zobral auto. Dupol som na plyn a zosilnil rádio. Tento deň bude pre ňu najvýnimočnejší v živote. Chcel som to risknúť. Zazvonil mi mobil a fotka na displeji vyčarila úsmev. "Hey, Loui. Tak ako ti to ide? Nezmenil si názor?" ohlásil sa pobavene. "Samozrejme nie, Bruno. Tvoj album si Naomi prehrávala ešte včera. Nezabudni o desiatej otvoriť párty. See you soon," "Exactly. Bye."

O pár minút som bol tam. Pred klenotníctvom madamme Genevieve. Francúzske šperky sa leskli vo výklade. Musel som uznať, že ani najmenšiu bronzovú náušničku si bežný smrteľník nemohol dovoliť. Objímajúci sa párik, stojaci pred výkladom na mňa uprel žiarlivý pohľad, keď som si prepočítaval bankovky. Ignorujúc to, moje nohy prekročili prah klenotníctva. Strieborný zvonček nad dverami ohlásil návštevnika. Starší muž s bielimi vlasmi ma hneď spoznal, a do rúk podal drobnú krabičku previazanú smaragdovo zelenou mašľou. Zaplatil som. Cena bola len číslo. Naomina hodnota sa vyčísliť nedala. V bezpečí auta som krabičku otvoril. Pri pohľade na klenot mi tváru prebehol úsmev. Strieborná retiazka s príveskom v tvare polmesiaca. V samom strede prívesku sa čnel jantárový diamant v tvare srdca. Nebol to najväčší dôkaz lásky. Nebol to prsteň. Naomi som ešte zaväzovať nechcel. Vedel som však, že k tomu čoskoro dojde.

Stŕpol som pred dverami. Boli zamknuté. Keby Naomi niekam šla, určite by sa už vrátila. Posmelil som sa stisnutím krabičky vo vrecku a obišiel dom. Zadné dvere boli našťastie otvorené. "To bude v poriadku, Louis," zahundral som si. "Naomii! Už som tu, miláčik!" Nič. "Naomi, no tak." Prešiel som kuchyňu, obývačku a všetky zvyšné izby na prízemí. Zívali prázdnotou. Srdce zabudlo na pár úderov, keď som ju nenašiel ani v spálni. Ostávala posledná miestnosť. Jej šatník. S trasúcimi sa prstami som pootvoril dvere šatníka. Nevidel som ju. Nevidel som jej srdcovitú tváričku, ktorá mala vybuchnúť smiechom, ako ma nachytala. Nemal som možnosť vydýchnuť si a pozrieť do jej očí, farby tmavej čokolády. Nemohol som objať jej drobné telíčko.



» O tri roky neskôr » rok 2016 «



Niekto poodchýlil dvere a do maličkej miestnosti prenikla škáročka svetla. Nepozrela som do mužovej tváre. Bez slova som kráčala tesnou chodbou, ktorá pripomínala kanál. S trubičiek, ktoré sa tiahli hore kvapkala voda, tu sa splašil potkan a tam som začula nechutný smiech. Muž, idúci za mnou ma neštrne strkal, čo zapríčinilo, že som bez zvyšku síl spadla na zem. To už som sa nachádzala v miestnosti s veľkým kruhovým stolom v strede, s lustrom vysiacim nad ním, s kuchynským pultom v rohu, s rádiom na kredenci. Muži v špinavých oblekoch a cilindroch, sediaci za stolom pripomínali opitých. A aj nimi boli. Opití po túžbe po preliatej krvi. Jeden z nich sa ku mne otočil a bez štipky citov, mi v mojom rodnom jazyku vypľul do tváre. "Dnes pôjdeš domov. Zajačik ťa čaká."



A vtom sa tam zjavil. Nemohla som sa na neho ani pozrieť. Len som plakala. Zničila som mu život. Zničila ho jeho rodine a priateľom. Budem mu ho ničiť až do konca. Veď sa na mňa pozrite! Špinavá mulatka z Haiti, sirota, unesená mužmi v obleku, zavretá v maličkej miestnosti, zložená z kože a kostí a hŕste vlasov, ktoré mi ešte neostrihali, so zaschnutou krvou na rukách a nohách, s dieťaťom v bruchu. Čakám dieťa. S jedným s tých mužov, ktorý ma každú noc znásilňoval. Stratila som vlastnosť prejavovať city. Je zo mňa len troska. Odvážila som sa pozrieť na Louisa. Bol na tom veľmi zle. Vlasy mal už skoro po ramená, vpadnuté líca a niekoľko dňové strnisko. Keď ma uvidel, pohľad sa mu rozjasnil. Muži mu schmatli kufor, kde bolo určite výkupné. Nechcela som pomyslieť na sumu. Muži v oblekoch ho ku mne nepustili. Namiesto toho zobrali nôž a prebodli mi bruško prsteníčka. Krv v tenkom prúde stekala na panensky bielu astru. Zopakovali to ešte raz, na druhej ruke a ďalšom, navlas rovnakom kvete. Jeden si zobrali. Druhý mi vopchali do dlaní. "Tvoje slová znamenajú koniec astry." Potom ma pustili. Hodili do náruče Louisa, ktorý ma na rukách odniesol do auta. Oboma nohami dupol na plyn a po dvoch hodinách cesty sme zastali pred letiskom. Vtedy sa odhodlal. Objal ma. Rukami prechádzal po mojom tele, akoby neveril, že tu vôbec som. Plakali sme si na plecia. Perami po milimetroch skúmal moju tvár. V angličtine začal šepkať vety, ktoré ma rozplakali ešte viac.

"Naomi. Láska moja. Musíš zabudnúť. Túto kapitolu vytrhneme z kontesu. Začneme tam, kde sme skončili. Presťahuješ sa ku mne do Anglicka. Už nikdy ťa nepustím z očí. Rozumieš? Už nikdy. Milujem ťa. Viac ako predtým. Nikdy som neprestal. Nikdy." Vedela som, že sa chce pýtať. Kto boli tí muži, čo ma uniesli? Nevedel to. Ja som to vedela. Boli to muži, čo zabili moju mamu a otca. V hlave mi rezonovali Louisove slová. Musíš zabudnúť Milujem ťa. Nikdy som neprestal. Počúvla som ho. Sadla som mu na kolená a znovu nájdeným hlasom povedala: "Spolu. Už navždy."



A poprosím komentár :)

Another world 23.

30. august 2012 at 9:08 | *Evush* |  Another world

Viem, že som už dlho nič nepridala, ale buď nemám čas, alebo ma opúšťa múza :/ Časti mám rozpísané, ale nedokončené. Rozhodla som sa, že budem pridávať kratšie kapitolky, tympádom častejšie :) ešte niečo.. včera som konečne dostala nápad na sľúbenú jednodielovku za obrázok, takže dúfam, že už budú nápady len pribúdať ;) Nabudúci týždeň pôjdem na výlet. Inšpirovať sa. V prírode dostávam nápady najrýchlejšie. Asi sama, alebo s kamarátkou, musí mi vsunúť nejaký nápad! Vaša *Evush*


-23. časť-



Z pohľadu Melody

Dal mi pokoj. Aspoň na istý čas. Mám od toho netvora prázdniny. Ako sa to vezme...

Krčím sa v autoservise, pracovná konbinéza zapáchajúca po benzíne a oleji sa mi lepí na telo. Každú chvíľu pozerá na ciferník lacných plastových hodín, vysiacich na stene za mnou. Muži, alebo chlapci na brigáde okolo mňa sa smejú na nezmyselných vtipoch, rozprávajú, alebo sústredia na prácu. Reprezentujem ženské pohlavie. Iné dievča som tu totiž ešte nevidela. Na chrbáte ma zašteklí nieči pohľad. Otočím sa. Pekný chlapec v mojom veku sa na mňa jemne usmeje. Blond vlasy s ryšavým odleskom mu padajú do očí, ktorých farbu neviem z diaľky identifikovať. Dve hodiny prešli. Vyštartujem preč a všetko nechám bez obzretia za sebou. Oblečiem si skinny džínsy, obľúbené triko s nápisom Girls just wanna have fun a staršie vansky. Prechádzka po ošumelejších uličkách Londýna s pouličnými obchodíkmi a butikmi je tichá, počujem len občasnú vravu ľudí. Moja cesta mieri do lacnejšieho hotela. Zaplatím za jednu noc a prevezmem kľúče. Keď sa posteľ konečne prehne pod mojou váhou, vyčerpaná si vydýchnem. Spať sa mi nedarí. Rozhodnem sa aspoň umyť. Potom len nepohnute hľadím na svoj odraz v zrkadle. Vlasy, ktorých dĺžka siaha už niekoľko centimetrov od pása nemám silu ostrihať. Tvár s prirodzene dlhými mihalnicami už dávno neprešla líčidlami a čerstvo spravená vyrážka na čele drása oči. Spravím s tým aspoň to, čo sa dá a idem si ľahnúť.


Ráno vyhrabem zvyšné peniaze na taxík a odveziem sa do bytu, ktorý som kedysi zdieľala s nevlastnou sestrou. Vypli elektrinu, notebook a mobil si dobíjam u láskavých susedov. Sedím na balkóne a fajčím. Pozorujem ľudí dole. Zamračená obloha sa o 11 a.m. rozjasní a moja cesta vedie von. Pred našou bytovkou sa skupinka postarších hudobníkov rozhodla privyrobiť si hudbou. Prekvapene som zastala a hľadela na nich. V Anglicku nie sú pouliční hudobníci prioritou. Jeden z nich, ktorý farebnými paličkami bubnoval, si všimol môj pohľad. "Poď, kráska. Pridaj sa k nám." Zašklbalo mi kútikmi úst. Váhavo som prestúpila z nohy na nohu. Tak dlho som už nespievala! Prijala som mužovu dlaň a začala si pospevovať tóny prvej pesničky, ktorá ma k danej hudbe napadla. Potom som sa už len vykrúcala v rytme a spievala hlasnejšie. Začali sa pri nás zberať ľudia a sem tam do klobúka hodili niekoľko dolárov. Páčilo sa mi to. Ku koncu som rýchlo utiekla, ale úškrnu, ktorý sa mi rozlial na tváry nezabránila. Prešla som sotva dvadsať metrov a niečia ruka ma chytila za lakeť. Keď som sa chlapcovi lepšie prizrela, upútali ma krásne črty jeho tváre a blond vlasy, ktoré sa na slnku ryšavo leskli. Chalan z autoservisu. Pozrela som mu do očí. "Takže ich máš karamelové," pousmiala som sa. "Čo prosím?" zaškeril sa. "Oči," naklonila som hlavu. Dostala som chuť pozrieť do nich hlbšie. Danú myšlienku som ihneď zamietla a zamračila sa. "Potrebuješ niečo?" "Och, chcel som sa len niečo spýtať," nahodil neutrálny výraz. Zrak som sklopila na špičky svojich topánok. "Keď to musí byť," povedala som drsnejšie, ako som mala v úmysle, načo sa len pousmial. "Máš výborný hlas. Prečo ho zahadzuješ v autoservise?!" "Ja nič nezahadzujem! Netušíš- čo je ti vôbec do toho?!" Vykročila som preč. Neprekvapilo ma, keď ma chalan nasledoval. "Kde vôbec ideš?" "Zahadzovať svoj hlas do kina. Ako upratovačka," zavrčala som ironicky. Vážne sa na mňa usmial? Nestriasla som ho ani po dvoch uličkách. "Ok, teraz vážne. Čo...dopekla...chceš?!" Zastal. "Je to pravda? Takto žiješ kvôli tomu spevákovi?" Zmĺkla som. "Myslíš.." "Hej, keď musím byť presnejší, hovorím o Harrym Stylesovi." "Ako to.." "Sestričky sú directionerky. Nevyhnem sa debatám pri večeri a novinám po celom dome." Vzdychla som si. "Baví ťa, prerušovať ma? Alebo si paparazzi idúci po detajloch?" usmiala som sa. "To prvé by som bral," zaškeril sa. Ticho. "Tak...?" "Poslali ťa sestry?" vyhýbala som sa odpovediam. Tentoraz si vzdychol on. "Ber to z môjho pohľadu. V autoservise uvidím babu s červenými vlasmi, ktorá je až priveľmi zhodná s frajerkou Stylesa. Na ďalší deň spieva na ulici a... nestačí to?" Zahryzla som si do pery. "Počuj.." "Matias." "Matias. S Harrym som sa rozišla. JA a už dosť dávno. Je to minulosť, jasné? Načo sa tým zaoberať?!" Zase som vykročila. "Ale ty ho ľúbiš, múdra. Stále." Jeho karamelové oči sa na mňa usmievali. Čo mám na to povedať? Vlastne to nebola otázka, takže nebude neslušné, keď zdrhnem. Našťastie ma nenasledoval.


Z pohľadu Nialla

Uvidel som závan mahagónových vlasov a hneď na to sáčky s jedlom. "Nando´s volá. O večeru je postarané!" zasmiala sa Victoria. Rozvalil som sa na gauč a Vicky zapla film. Hneď nato sa mi usalašila v lone. Hneď po prvej tónine som vedel o čo sa jedná. Neskutočne som sa rozosmial. "Madagascar? Ty moje veľké bábo," jemne som ju uštipol do líca. Naklonila hlavu a pobozkala ma. V objatí sme sme sa bavili na animáku, občas si vymenili pár bozkov, jedli nachos a hamburgery. Po filme sme vyšli na záhradu, do vysvieteného altánku, ktorý sme postavili čiastočne s chalanmi. Náš domček sa stal ďalším sídlom One direction. Ako som očakával, chalani si Victoriu ihneď obľúbili. Už len kvôli jej bolonským špagetám. Na záhradnom kresle sme sa k sebe pod dekou pritúlili a každý sme si vytiahli vlastnú knižku. Vicky román a ja pôsobivú detektívku. Po pár minútach som už počul jej pravidelné nádychy a výdychy. Vo svetle lampičiek, ktoré vyseli nad altánkom sa leskol kamienok vsadený do striebra. Zafír. Zásnubný prsteň na jej drobnej rúčke.

What's wrong with me?

28. august 2012 at 16:48 | *Evush* |  ♥My universe♥

To bohužiaľ nikto nevie :/ Veľmi ma to mrzí, ale dneska už nič nepridám! Zajtra! Sľubujem, aj keby na náš dom spadol meteorit a môj počítač napadli mimozemšťania! Dnes som celý deň dnu. Z postele som ani nevyšla. Celý deň dokola počúvala môjho milovaného Edíka♥, Ollyho Mursa a ďalších milovaných, Sleeping with Sirens♥ Nie som chorá, len... ako sa povie lepšie povedané depresia? Jedna BFF už pomaly prestáva byť BFF, trápi ma detstvo, ktoré som vôbec nemala ružové, patrila som do klubu tlstíkov a... tak ďalej :) Nechcem sem písať všetko, nejakú tú hranicu predsa mám :) Možno sa vám zdá, že veľa toho zatajiť neviem, no moja hlava dobre, že nepraskne napapaná tajomstvami. Neviem, prečo mi ľudia tak dôverujú a vyspovedávajú sa mi, v skutočnosti som však ešte ani jedno z tajomstiev nevyzradila a ani neplánujem :) Možno by som si mala založiť nejakú poradňu :) Svoje už raz áno, kamarátka ma sklamala :/ Dôverovala som jej a ona to musela za pár týždňov vybľabotať. Druhá nie, no.. poznám ju už od prváku na základke, ale trošku sa odlučuje od spoločnosti a celé prázky som ju nevidela...

Uff, ak vás moje kecy nebavia, prosím, nečítajte ich. Robím to len z princípu :)

U guys, chcem sa poďakovať za všetky hlasy do SONB, už som vďaka vám vo finále :D Nechcem vyhrať, viem, že nie som najlepšia, no predsa len pocit víťaztva... to je už iný príbeh :)



Tomorrow: Aw 23. časť, jednodielovky pre Katie a pre miki rozpísaná, Ami- ty ešte chvíľu počkáš :)


The questionnaire 2.

27. august 2012 at 10:39 | *Evush* |  ♥My universe♥

Dotazník 2.

theme: One direction

Start! at 5, 4, 3, 2- GO!



1. Si directionerka?
2. Liam, Niall, Louis, Zayn alebo Harry?
3. Danielle, Eleanor alebo Perrie?
4. Song od One direction :)
5. Páčia sa ti moje poviedky? (TRUE! Ja nehryziem ;D)


Me:


1. jasné! :)
2. Harry :) Why? I don´t know..
3. Dan (ale mám ich rada všetky! aj Perrie, správne)
4. práve More Than This
5. na toto odpovedať nemôžem :P (ale často s nimi niesom na 100% spokojná)



Zapojte sa viaceré, prosím *_* Zajtra pridám ďalšiu časť Aw, budem sa snažiť dopísať sľúbenú jednodielovku- pre koho? nechajte sa prekvapiť...

Prepáčte, že už som dlho nič nepridala, but... žijeme len raz! už len týždeň! Ach jóó! Ale na baby sa neskutočne teším :D A vy, čitateľky moje? Užite si ten zbytok prázdnin ako sa najviac dá!! ;))



Love U!xx

:D




Songs




REKLAMY

24. august 2012 at 21:29 | *Evush* |  REKLAMY
Pod tento článok, píšte prosím všetky reklamy!
Keď ich napíšete inde, bez prečítania ich vymažem!
Dík za pochopenie... :-)

Life is a hard road to success 12.

17. august 2012 at 12:13 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Trvá to už tak dlho. Niečo sľúbim a niesom schopná to dodržať. Nie žeby som nechcela, len.. nejako to nezvládnem. Napríklad jednodielovky, ktoré som vám sľúbila. Opúšťa ma múza. Najlepšie sa mi rozmýšľa pri nejakom športe, keď som sama, v tichu a môžem sa sústrediť. No už niekoľko dní, čo sa len tak bicyklujem po dedinskom teréne sa moje myšlienky stále uberajú nesprávnym smerom. Najčastejšie ku osobným problémom, ktoré tu bohužiaľ nemôžem napísať :) Tajomstiev mám v hlave priemerný počet, prešla som si zradou kamarátky, aj všetkým ostatným. Viete, čo je najhoršie? Keď sa moje dve BFF búrkovo rozhádajú a ja stojím v strede dvoch bojísk. Navzájom sa kritizujú, vravia úplne voloviny a komu asi?? No, mne. Našťastie v tejto situácii som sa neocitla už hádam štvrť roka, takže fajn. A ja? Nenávidím spory. Najradšej sa im vyhýbam, no keď už v nejakom som, tak sa to snažím ignorovať, až kým niekto nepovie úplne niečo..niečo :D Vtedy pokojná spiaca sopka vybuchne a nemilosrdne chrlí lávu. Pekné prirovnanie, čo myslíte? Vymyslela som si moje bláboly, my universe a aj tak kecám.. :/ Never mind, LOVE U ♥♥



-12.časť-



Musel ma na túto loď dostať počas noci, keď som spala. Čo bude so mnou teraz? Mám tu len jeho. Nikomu inému nebudem schopná dôverovať. Alebo snáď áno? Jedného dňa... uvidím ešte svoju sestričku? Harryho, Zayna a Emmu? Prekročím ešte niekedy bránu nášho zámku? Zahnala som otázky a aj napriek tomu, že v očiach ma pálili slzy, som sa tuhšie privinula k Liamovi.



Prebehlo päť západov slnka od môjho prebudenia na palube lode, ktorá nesie meno Sirenis, čo v preklade z latinčiny znamená Siréna. Keď som sa na to spýtala Liama, len sa tajomne usmial a povedal: "Vrak lode zvanej Princeps, alebo Vládca našli stroskotaný pri jednej zo skál, kde podľa miestnych domorodcov a námorníkov straší. Presnejšie strašia. Skupiny očarujúcich sirén lákajú svojimi mýtickými hlasmi námorníkov do záhuby." Pri mojej grimase sa uškrnul a venoval mi bozk na čelo.

Teraz mi ešte stále veľa vecí nedochádzalo, ale mohla som povedať, že som o krok vpred. Žeravá guľa vôbec nepripomínala slnko, aké ho poznám z domova. Neprirodzene červené viselo na belasej oblohe a nútilo ľudí, ktorí sa pozerajú jeho smerom, jemne si zatieniť dlaňou zrak. Deň bez oblakov, na ktorý som taktiež nebola zvyknutá sa stával samozrejmosťou. Vystrela som sa a nahla hlbšie cez zabrádlie. Zozadu ma objali mocné ruky a keď som na nich upriamila zrak, bolo mi jasné, že to nie je Liam. Slnko na predlaktí, hrubé prstene na prstoch. "Antonio!" Prudko som sa otočila a hľadela do tváre vyškerenému chlapcovi z vlasmi pripomínajúcimi oheň. "Prepáčte, puella." O kúsok sa vzdialil. "Prečo ma tak každý volá?" zvraštila som obočie. "Čo? Puella? Ach, to je po latinsky dievča," usmial sa. Takže dievča... "Kde je Liam?" spýtala som sa, na zmenu témy. "Spí vo svojej kajute. Teraz ho nezobudí ani úder hromu. V noci vystriedal kapitána." Jasné, kormidlo. Znenazdajky sa z dvier palubnej kajuty vynorilo dievčatko, ktorému cez hustý príval gaštanových vlasov nebolo vydno do očí. Radostne ku mne pricupkala a oboma rúčkami mi objala sukňu. "Ahoj, puella. Mám pre teba odkaz," oči jej šibalsky zaiskrili. Kľakla som si, aby som s ňou bola na jednej úrovni a usmiala sa. "Čo to bude tentokrát, Nim?" Opätovala mi široký úsmev a vycerila rad drobných zúbkov s medzerou medzi prednými. "Rozprávka na dobrú noc. Platí?" vystrela ku mne otočenú dlaň. "Platí," tľapli sme si. "A teraz mi povedz ten odkaz." "Princ si želá tvoju spoločnosť," zachichotala sa. Objala som Nim a ráznymi krokmi smerovala do Liamovej kajuty. Antonio sa medzitým niekde vyparil. Jemne som zaklopala na dvere. Po hodnej chvíli čakania som si nervózne potiahla naberané rukávy jednoduchých námorníckych šiat. Nakoniec otvoril a než som si stihla zvyknúť na šero, ktoré sa vynáralo z jeho kajuty, potiahol ma dnu. Nevidiac na vlastný krok, som ihneď zakopla o stoličku a zúfalou snahou nespadnúť, som zachytila Liamovo rameno, ktoré nebolo pripravené na impulzívnu reakciu. Zleteli sme na drevenú podlahu, presnejšie Liam, ja na neho. Chvíľu sme vyplašene lapali po dychu a ja som zacítila jeho pery na mojich. Automaticky som vyskočila a vydvyhla závoru na palubných okienkach. Potom som sa zvrtla k Liamovi, ktorý bol hneď za mnou a objal ma okolo drieku. "Prečo?" zašepkala som mu s hlavou, ktorá dokonale zapadla na miestečko medzi krkom a ramenom. "Vadilo mi to slnko. Aj keď som už na neho viacmenej zvyknutý, nemohol som zaspať," zvraštil tvár a odmlčal sa. Po chvíli dodal, "Žiari všade." Usmiala som sa a zdvihla zrak. Hľadel na mňa s dobre známym úsmevom. Jemne som ho pobozkala a on pokračoval v začatom. Po dlhom bozku som otvorila oči a pozrela do tých jeho. "Prečo si po mňa posielal Nim?" "Chýbala si mi." "Nevideli sme sa akurát v noci." "Veď preto," zaškeril sa a tuhšie ma objal. Cez palubné okienko som videla Antonia divo gestikulujúceho a zabraného do rozhovoru s Gustavom, ktorý len a zo sklopeným zrakom, počúval. "Asi sa niečo deje, mali by sme ísť," povedala som ticho. Liam nasledoval môj pohľad. "Nechaj to tak... určite nič vážne, oni dvaja majú slovné rvačky na dennom poriadku." "Prečo ho má Antonio vždycky tak na háku?" "Gustava? Sú to súrodenci. Antonio je síce mladší, no vyššie postavení." Prekvapene som pootvorila ústa. "Vážne?" Prikývol. "Majú spoločného otca. Aby si tie prekvapenia rýchlejšie strávila, Nim je Gustávova a Theresina dcéra." "To už som predsa vedela," zamračila som sa. Naša posátka sa skladala z kapitána, plukovníka, ktorým bol Antonio, Theresy, ženy na lodi, ako ju všetci volali, kuchára Gustáva, ich malej Nim, Liama a mňa. Boli to priateľské typy. Plavba s týmito ľuďmi ma napĺňala niečím exotickým s náznakom adrenalínu. Až na to, že toto nebol výletný zájazd, ale záchranná akcia o život. O môj život. Aspoň myslím.. Vedia to? Zmienil sa im o tom Liam? Pri pohľade na neho, som nedostala odvahu spýtať sa.

Obed prebiehal v tichosti. Všetci sme sedeli za jedným stolom a sústredili sa na pstruhov s prílohou. To ticho bolo frustrujúce. Chýbali mi hlúpe vtípky Antonia a Nimin rozkošný smiech. Neušlo mi, že niečo nie je v poriadku. Počkala som, kým každý doje a potom si dodala odvahu prehovoriť. "Viem, že tu niečo.. nie je v poriadku. Prosím. Mám právo to vedieť," úkosom som si premeriala Antonia. Ten sa slabo usmial a chytil ma za lakeť. Odviedol ma na palubu, preč od zvyšku posátky. "Takže...?" "Pst! Nemusí to vedieť úplne každý. Malá si už niečim podobným prešla, nechceme aby mala obavy." Antonio sa oprel o zábradlie, čelom ku mne. "Máme menšie obavy. Potrebujeme jedlo a najbližší ostrov je dva dni odtiaľ. Ďalší je potom až štyri míle ďalej. A...vyzerá to, že nám cestu skríži búrka," ukázal na vzdialenú tmavú škvrnu v diaľke. "Postupne sa to rozšíri. Podobné výkyvy počasia sú na oceáne bežné. No nikdy nevieš..." "Nedalo by sa to obísť?" pomädlila som si dlane. Uchechtol sa. "Jasne. Keď dokážeš uloviť žraloka pre posátku." "Čo keď je ten ostrov obývaný? Alebo, čo keď tam nie je jedlo? Potom-" "Za pokus nič nedáš," stíšil hlas a prykril mi dlaňou ústa. Chvíľu sme si hľadeli do očí. "Súkromný večierok?" ozvalo sa spoza môjho chrbta. Liam. Striasla som Antoniovu ruku a obrátila sa k nemu. "Nie. My sme len.. Antonio mi povedal..Ja-" Liam si ma nedôverčivo premeriaval. "Choďte do kajuty, puella. Ja to pánovi vysvetlím," žmurkol na mňa Antonio. S povzdychom som splnila jeho rozkaz? Radu? Žiadosť? To v tejto chvíli nebolo dôležité. Oblohu v diaľke preťal takmer ľudským okom neviditeľný, blesk. Následovali ďalšie.

Kratšia, ale aspoň nejaká :) Začala som ju písať včera v noci, dopísala dneksa ráno..
Keď som už začala o tých sľúbených jednodielovkách- ja ich raz napíšem! Niet obáv!

The questionnaire 1.

16. august 2012 at 13:14 | *Evush* |  ♥My universe♥

Dotazník 1.


theme: Generally


Ja sa pýtam, vy odpovedáte, muhahaa, to bude sranda! :D Dotazník dám tak 2- krát do týždňa a stále budete môcť (musieť :)) odpovedať na 5 otázok. Téma, napríklad teraz je všeobecná, nabudúce bude.. dajme tomu o kvetoch :DD Také blbosti ako meno, vek sem dávať nebudem.. Aby to bolo spravodlivejšie, budem na nich odpovedať aj ja :)

Start! at 5, 4, 3, 2- GO!


1. Moje tri základné vlastnosti. (Aký/á som?)

2. Koníčky (nudáá, I know, ale nabudúce to bude zaujímavejšie- nejaký štart musí byť)

3. Súrodenci (stačia mená a keď nemáte, dajte 0)

4. Mesto (prípadne dedina)

5. Nejaký mončičák/ tak volám domácich miláčikov :DD


Me:



1. ukecaná, drzá a empatická?! (niekto mi to už povedal, takže dajme tomu..)

2. kone, rsp. jazdenie na nich, čítanie, kreslenie, hudba, zábava, naše mončičáky, písanie poviedok a kecanie s kamošmi :)

3. bráška Peťo (namyslený mimozemšťan- pst!)

4. Prešov- Dulová Ves a eešte presnejšie Vlčie Doly.

5. Soo.. kde začneme? Tri psy( všetky zachránené na ulici :) Mená; Dolly, Bella a Beny- dvojičky :), aby som to urýchlila- dve zajace/králiky, dve morčatá a rybičky ;)


Budem rada, keď sa zapojíte viacerí a nemusíte to rozťahovať tak ako ja :D Píšte asi takým spôsobom ako ja :)) Ako jáá.. Fúú.. :P

ENJOY nabudúce! ;))xx

Not always, but is (:


♥My universe->Rozcestník♥

14. august 2012 at 20:42 | *Evush* |  ♥My universe♥


My universe, Môj vesmír, Moja ríša snov...
Ako to ešte nazvať?
Tí, čo ste sem narazili čistou náhodou, či už len zo zvedavosti,
táto rubrika patrí, ako inak vašej milovanej *Evush* :D;
ktorá sa niekomu musí vyspovedávať, inak nemôže zaspať, takže ste uhádli, že asi preto som sa dala do písania poviedok :) Mám strašne veľkú hlavu plnú myšlienok, túžob a snov- ako každá baba v mojom veku, lenže ja som na tom dvojnásobne horšie :D Preto som vymyslela túto rubriku ;) Niečo sa o mne dozviete, trošku zlého, trošku dobrého, len za výnimočných udalostí pridám svoje fotky with lovely BFF´s a spoznáte môj vkus hudby, koníčky a to, čo úplne neznášam!!
Viem, viem, neviem, čo by som vymyslela- napríklad dneska som sa bola bikovať po daždi.. nádherný pocit, až kým mi ho máti neprekazila! wrr :D Okej, moja najobľúbenejšia vec, ktorou je srdiečko a bodky, dávam na záver :)
P.S. Ja som túto rubriku MUSELA vytvoriť! Musíte predsa vedieť, kočky, aká koza vám tu píše poviedky, že? A nad časti ma už nebavilo písať, takže to bude tu :) Občas pridám aj nejakú anketu a budem vám dávať otázky, Katie o tebe sa ešte dačo málo (alebo viac) chcem dozvedieť! Aj o Amine a Miki, keby mali náladu..
Ľúbim vás!

♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥♥
......................................................................................................................................................................

Another world 22. časť

14. august 2012 at 15:18 | *Evush* |  Another world

Túto časť píšem skrčená do kĺbka, s noteboočikom v lone (musím ho tak nazvať, on je vážne strašne malinký, ale ľúbim ho! ;) ), pri zapnutej telke, respektíve MTV. Hrá Ne-Yo a zase nejaký Lovesong J Keď som bola malá a naučila sa anglické slovo love, vždycky som sa mamky pýtala, prečo sa vo všetkých pesničkách spieva o láske.. teraz to už chápem, aj keď mám raz toľko rokov :D Láska vás inšpiruje písať, ako mňa teraz.. Joj, už som ticho! Komentár, prosím :-***


-22. časť-


Z pohľadu Alicie

"Celine, koľkokrát ešte chceš počuť, že to nie je tvoja chyba?" "A je!" Vzdychla som si a pevnejšie zovrela okraj deky. Selah, naša nová spolubývajúca sa aj naďalej škerila a robila, že nič nepočula. Chloé a Amy, dve pojašené sestry sa naťahovali o fotku Roberta Masima, motorkára zo školy. Upriamila som pozornosť na divadielko, ktoré sa môže odohrať jedine u nás. Amy sa už podarilo odtrhnúť si polovicu fotky, ktorú si pritískala na prsia. Chloé sa dala do vytrhávania, už aj tak tenučkého obočia. Selah jej to zmarila, vytrhnutím pinzety z rúk. "Nechápeš, že sa spýtal MŇA, či nechcem ísť do kina?" Chloine čierne oči hypnotizovali navlas rovnakú Amy. Obe dievčatá mali gaštanové kučery po plecia, boli vysoké a útle, tváre posiate pehami zdobili piercingy v nose. Povahy však nemohli mať rozdielnejšie. "Ty nechápeš, že Rob si myslel, že ty, si JA? Poslala som ťa za ním, pretože som myslela, dúfala, že mi urobíš láskavosť a niekam ho pozveš. No, si odvážnejšia a.. ty si sa do neho samozrejme buchla tiež." Amy mala na prvý pohľad pokojný hlas, no červená tvár prezrádzala vnútorný boj. Spomenula som si na podobnú hádku, ktorú som mala tuším pred pol rokom s Melly. Čo by som dala za to, keby som ju ešte raz videla. Je to tak aj na jej strane? Pochybujem.. tým útekom z reality som to dosť pokašľala. Posteľ vedľa mňa sa prehla pod niečou váhou. Selah ma objala okolo pliec a ponúkla mi misku plnú tvarov z múčneho cesta, zrejme koláčov. "Moje kulinárske umenie, by ostatní definovali, ako pokus o rozveselenie tvojej smutnej tváričky, ale najprv som mala v úmysle potešiť kamošov jazýček," uškrnula sa, vnoriac do spomienok. "Definuj slovo kamoš, prosím." "Kamoš je kamoš," usmiala sa. "Ako to všetko zvládaš, Ali?" Otvorila som ústa, pripravená odpovedať, no následne prudko prehĺtla slovo, ktoré sa dralo von. Zle. Nesprávne. Jediný pohľad na Sel. Na trápenie, ktoré prežíva, po nedávno stroskotanom vzťahu. Všetko skrýva smiechom, zapájaním sa do dialógov a zvládaním krízových situácií, v tomto našom blázinci. Tak ako predtým. Oči sú dušou človeka. Pozri a vieš. Tieto písmenká, ktoré som prečítala v nejakej učebnici boli pre mňa vždy len písmenami. Teraz, pri pohľade do Seliných očí, som pochopila.

"Ako- čo ty a Zayn?" povedala som napokon. "V pohode,"pokrčila plecami, "dvakrát do dňa mi telefonuje. O deviatej ráno a siedmej večer. Je total presný," uškrnula sa, ale nehľadela na mňa. Koniec témy. To mi bolo jasné. "Sel.. nepoznala si náhodou Melody? Dievča s červenými vlasmi, vysoká a tak trochu drzá." Prekvapene na mňa pozrela. "Melody Dusterová. Paríž. Jasné. Spoznala som ju cestou do Paríža." Keď som sa zatvárila trochu nechápavo, pokračovala. "S 1D partiou sme zorganizovali výlet do Francúzska. Mel išla tiež, len.. nevyzerala dva-krát nadšene, že v zozname cestujúcich je aj Harry Styles. Celý čas sa odignorovali." "Melly a Harry sa rozišli?" Pri rýmovačke mien sa Sel uškrnula, no prikývla. "Príčinu neviem, nechcela som pôsobiť nesprávnym dojmom. Najšťastnejšia som z Cassie a Louisa. Ell som síce priamo nepoznala, vyzerala milá, veľmi, ale oni dvaja.. sú si súdení." Niečo som zamrmlala. Pri spomienke na bozk s Louisom som zmeravela, ale ostala šťastná. Veď sme vynaložili toľko úsilia, aby Loui mohol o5 získať stratenú lásku blondínky. "A čo Dan s Liamom? Stále sú spolu? Vieš, médiám som prestala veriť už od spoznania Nialla." Pri vyslovení jeho mena ma zabolelo. "Och, áno. Sú zlatí. Dan je skoro rovnaká ako Liam. Múdra, rozvážna, trpezlivá a krásna," odrecitovala. "Nevyzeráš veľmi presvedčivo." "Nie. Nie, Ja len.. trošku závidím všetkým tým šťastným párikom. Ja som v láske nemala nikdy šťastie. Najdlhšie mi to vydržalo rok." "Čo sa stalo?" "Tradičná hlúposť." Zamyslela som sa. "Šťastie v láske. Zázrak. Láska na prvý pohľad? Detinská hlúposť, vymyslená babou buchnutou až po uši. Láska na celý život? Sen." Selino stonanie prerušilo húkanie alarmu, reziace uši. Chloé a Amy to dotiahli do extrému. Ako vždy. Celine? Tá sa niekam vyparila. "Pokračovanie nabudúce," rozosmiala sa Sel. "S potešením," žmurkla som na ňu a ona ma zdvihla na nohy.


Z pohľadu Harryho

Zvládol som to. Hodinu som nemyslel na Mel. Na jej červené vlasy. Na jej zelené oči. Na výrazné lícne kosti. Na nezvyčajné outfity, ktoré zdobia jej štíhle telo. Na všetko, čo nesie jej meno. Neľúbi ma. To mi rezonovalo hlavou, keď som už pri uchu držal iPhone. Nepovedala tieto slová priamo, ale pekne to obehla. A to riadne kruto. Ubehli už tri týždne od tej scény v parížskom hoteli. Myslel som si, že tam ostala užívať si služby luxusu s vyprázdnenou mysľou. Louisove slová sväčšili o opaku. Zmyzla rovnako nečakane ako ja. Ostatní ostali vo Francúzsku ešte niekoľko dní. Potom to zabalili a vrátili sa domov. Selah a Zayn to ukončili. Cass a Louis si upävnili vzťah. Dan s Liamom odišli na predčasnú dovolenku na Bahamy. O Niallerovi a jeho snúbenke nemám informácie. Je koniec marca, svadba je koncom leta. Druhý album One direction sa teší popularite. Koncertná šnúra je presunutá na September. Dovtedy máme voľno a čas na lásku, ako to povedal Paul. Môj život sa točí stále okolo toho istého. Kúpil som si ďalšieho kocúra. Pomenoval ho Robin. Nevlastný otec sa len rozosmeje. Bál som sa o neho. Síce nie je môj biologický otec, no mama ho miluje a to mi stačí. Mama. Opitú som ju ešte nevidel. Nič si z tej noci, z toho telefonátu si nepamätá. Viem, že to, čo mi povedala onej noci, by nikdy, ani v najhoršom stave opilosti nevypustila z úst. Nemám možnosť nejako sa tým zaoberať. Proste je to za nami. Proste je to za mnou. Začnem od znova. Život v týchto jednoduchých poznámkach je chaotický. Nadýchol som sa. Palec som mal nad tlačítkom DELETE. Po pár sekundách som to spravil. Vymazal si Melody Duster z kontaktov. Nie je to síce vymazanie zo života, no aspoň niečo. Koniec zápiskov. Vážne si píšem denník? Sú to zápisky života, Styles. No jasné. A raz sa to vydá, však? Samozrejme. Pfúú.

Pokračovanie nabudúce.

Krátka, ale čo už :/ Prosíííím, veľmi potrebujem hlasy do ďalšieho kola! Som tradične *Evush*
http://broken-heart-hurts-the-most.blog.cz/1208/3-kolo-sonb
Díík a rada oplatím, napíšte do komentárov :))

Another world 21. časť

14. august 2012 at 15:13 | *Evush* |  Another world



Zdravím, fešandy :)) Máme sa? Tak, už posledné dve (alebo tri?) slová: Enjoy a koment*

* nesnažte sa ma nahnevať! ;)

Love youu all! Xx


-21. časť-


Z pohľadu Harryho

Bolo päť minút po polnoci. Tmu prerážalo akurát svetlo lampičky na nočnom stolíku. Nezaspím. Ešte. Nie. Nemôžeš zaspať, Styles! Musím na ňu počkať, chcem sa porozprávať... lenže kráľovná neráči prísť. Príde vôbec? Neprespí u Liama a Danielle? A ja tu ostanem netradične alone. Nemohol som si pomôcť a ocitol sa v komickej polohe, keď máte privreté viečka, no otvorené oči, visiace ramená, nakláňate sa dopredu a zachvíľu zaspí...

Zobudilo ma zvonenie čiehosi mobilu. No vlastne môjho. Vyskočil som a pred sebou -ako zjavenie, zbadal červenovlasú Melody v džínsoch a dierkovanom svetri. V rukách držala môj iPhone a zašepkala. "Anne." Potiahol som si hánky a nervózne zdvihol. "Mama? Čo sa deje, preboha? Uvedomuješ si koľko je-" "Zlato, áno, je pol jednej, ale stalo sa niečo... Robin mal autonehodu a v aute s ním bola aj Gemma. Je to dosť zlé," smrkla mama. "Tvoja sestra má len pár zlomenín a je otrasená, no Robin, on... hospitalizovali ho na jednotke intenzívnej starostlivosti a čakajú ho nejaké operácie a doktor hovorí, že je veľká nádej, aby dopadli úspešne." Mamin hlas zlyhal a sotva zo seba vydrala, "no mne nestačí veľká nádej, chcem aby to zaručil!" Začali ma páliť oči. Rázne som si ich pretrel a ujal sa situácie. "Mami, postaraj sa o Gemmu. Vráťte sa domov a dajte si teplý čaj. Mysli na tú veľkú šancu, že operácia dopadne dobre. Zajtra priletím. Prosím, snaž sa dať do poriadku, aj keď... viem, že to tak ľahko nepôjde. Ľúbim vás, ahoj.." S trasúcimi sa prstami som ukončil hovor a snažil sa to stráviť. Autonehoda, operácia, veľká nádej, mama. "Harry? Čo sa stalo? Chceš, chceš o tom rozprávať?" Zacítil som Melline prsty na ramene. Striasol som ich. "Odkedy sa hráme na veľkých priateľov?" Vytreštila na mňa oči. "Chcela si to predsa tak, nie? Ignorovačky, nenávistné komentáre a všetko. Malo by ti byť jedno, čo sa deje so mnou, čo hovorím a ako sa správam. Tak sa toho svojho rozhodnutia drž. Veľa šťastia, Melody." Až taký tvrdý tón som nemal v úmysle. Bolo vydno, že ju to odrovnalo. Nedala najavo žiadne city, len tam stála a hľadela na mňa. Sadol som si na posteľ a zo zásuvky hádzal veci do ruksaka. Veľa som toho vybaleného nemal, bol to predsa prvý deň v Paríži, takže už len stačilo obliecť si kabát a...

"Myslíš si, že len ty môžeš mať problémy," uprela na mňa svoje trávovozelené oči. "Niečo som si už prežila, Harry. A odvtedy sa... bojím niečo si začínať a ten vzťah s tebou... aj to sa kruto zničilo. Som veľmi hlúpa, nevieš si predstaviť ako, Harry, ja... už len jeden hriešny bozk s tebou bola obrovská chyba." Nervózne si prepletala prsty. "Ako to môžeš povedať?" vybafol som na ňu. "Pokiaľ viem, my dvaja sme sa ľúbili. Pamätáš na golf? Na Washington? Na náš song? Alebo aj to bola obrovská chyba?" Zúžil som zrak a v trpkej polohe s kufrom pri nohách a ruksaku na ramene, stojúc pri dverách, čakal. Na odpoveď? Na zázrak, či mama zavolá a povie, že to bol len krutý žart? Ani sám neviem...

To čo nasledovalo ma skoro omráčilo. "My spolu byť nemôžeme, Harry. My dvaja nie. Stojíme v začarovanom kruhu, ktorému niet pomoci. Mám tajomstvá, ktoré som nikdy nikomu nepovedala, nenapísala ich. Bojím sa, čo príde zajtra. Musím ti pripadať, ako šialená, ale odíď, Harry. My dvaja sa už nemôžme stretnúť. Nikdy." Zabudol som dýchať. To dievča sa asi vážne zbláznilo. Čo sa to stalo? Prečo na mňa tak naliehavo pozerá? Prečo jej po lícach stekajú slzy? Odvrátila sa. Môj vnútorný hlas mi šepkal Odíď. Neostalo mi nič iné len ho poslúchnuť a vybehnúť von. Stopnúť taxík. Chytiť najbližší nočný let do Londýna. Napísať esemesky chalanom. Zabudnúť na Melody Dusterovú.


Z pohľadu Alicie

Rozhodla som sa dať do písania. Môj terapeut mi poradil, že keď neschvaľujem písanie denníka, môžem začať s písaním svojho životopisu. Otvorila som si Laptop a rozmýšľala ako začať. Uvoľnite sa. Nechajte prsty prenášať vaše myšlienky na papier. Píšte len to, čo cítite. Vaše problémy jednoducho poviete digitálnej osobe. Empatických priateľov, ktorý dokážu držať jazyk za zubami je málo. Dokonalosť sa však v myšlienkach dá ľahko vytvoriť. Slová terapeuta sa zdali byť pre iného hlúpe, no ja som sa do nich okamžite vžila. Rozmýšľala som nad pre mňa dokonalou kamarátkou. Omámene som zaklipkala mihalnicami. Vážne som na tom tak psychicky zle, že si musím vymýšľať nereálnu osobu? Odhliadnuc od pár vecí, áno.

Milá Juliette,

Volám sa Alicia, čoskoro budem mať osemnásť, ale už teraz sa pre pár vecí nervovo rúcam. Minulý rok som zažila stratu najlepšej kamarátky; ľúbim Nialla Horana, slávneho popového speváka skupiny One direction, ktorý je ZASNúBENý a ktorý ma pred pár dňami pobozkal; zúfalo túžim po prítomnosti niekoho kto by ma mohol mať rád, ochraňovať... nevlastní rodičia sú ďaleko a biologickí rodičia? Túžim ich aspoň raz zazrieť. Ako sa asi volajú? Ako vyzerajú? Prečo ma opustili? Mám súrodencov? Na tieto otázky mi nikto neodpovie.

Ani ty Juliette, pretože niesi skutočná!

Zatresla som laptop a vysmiala sa hlúpemu pokusu o čosi ešte hlúpejšie. Akoby mi to pomohlo, dostať riešenia na otázky.


Z pohľadu Melody

Rýchlosťou hladného mravca som kráčala hore schodmi do jedinej miestnosti, ktorá v tejto zrúcanine bola. Nechcem ho zasa vidieť. Nechcem počuť jeho hrôzostrašný smiech. Ani počuť jeho hlas. Nič týkajúce sa dotyčnej osoby už by som najradšej nikdy nevidela. Nech vyskočí z útesu, alebo nech sa dá zastreliť tými bastardmi, ktorí sú jeho priatelia. Každej jeho obeti včetne mňa by sa len uľavilo. Zotrela som si posledné bolestné slzy a vkročila do miestnosti. Obrátil sa ku mne a vyceril rad žltkastých zubov. "Koho to tu máme? Meškáš, miláčik." Prikročil ku mne a obkrúžil ma ako taký sup, ktorý sa hrá s obeťou. Keď jeho pery zozadu spočinuli na mojom zátylku, ostro som ho odstrčila. "Nedotýkaj sa ma ty špinavec!" Zachechtal sa a sadol si na pazúrmi rozdriapané kreslo. "O vtáčika je už postarané?" Prikývla som a nechotne dodala, "Odišiel z mesta. Daj mu už pokoj! Nechaj Harryho rodinu! Máš, čo si chcel, tak-"

"Pokoj, srdiečko. O tvojho vtáčika sa už ani nepodknem. Ale ako naletej na trik s Anne a telefonátom. Kto by predpokladal, že jeho opitá matka sa vie vypracovať na takýto výkon. Zajtra si už, drahá, nebude nič pamätať. A tvoj vystrašený vtáčik bude za blázna," zaburácal smiechom, pripomínajúci sykot hada. "Na čo ti to bolo? Čo má Harry spoločné s-" "Nebaví ma prerušovať ťa, ale odpoveď už sama poznáš."

Àno. Harry mu stál v ceste k dovŕšeniu cieľa. Keby ten chlapec vedel ako ho milujem. Ako sa o neho bojím, čo všetko pre neho obetujem. Myslí si, že ho ignorujem dobrovoľne, že s radosťou utrusujem nenávistné poznámky a pohľady na jeho adresu. Všetko je rieka plná lží a ja sa v nej topím.


Je to také akčnejšie než predošlé časti, že? Odrazu ma to napadlo a čoskoro zrejme bude pokračovanie, kvôli dlhokánskej odmlke. Stratila som múzu, ale teraz ju o5 nadobudla, takže mienim dokončiť Aw, aby som sa mohla naplno venovať LiaHRTS a už mám v hlave aj novú poviedku, skôr názov.. J Všetko neskôr.. Strašne ma mrzí, že som tak dlho nič nepridala, ale čo už :/ Chcela by som sa spýtať; Miki, čítaš to ešte? Ty si moja najobľúbenejšia čitateľka Aw, už len kvôli tým komentárom, ktoré ma zakaždým potešia :D Takže asi tak.

ENJOY! ;)