Black Swan 1/2

30. june 2012 at 21:39 | *Evush* |  Jednodielovky


Black Swan 1/2








Pomaly som vyšla hore na povalu. Keď som videla JEJ detské knihy, hračky, spomienky na JEJ detstvo, žalúdok sa mi ešte viac zovrel a v srdci som pocítila úzkosť. Zhlboka som vydýchla, čo zdvihlo prach, pokrývajúci každé voľné miestečko, či vec. S kašľom som sadla na spráchnivetú stoličku a zatla zuby. "Akoby nič... nemysli na to, Cara..." vravela som si upokojúco. "Cara, srdiečko, si v poriadku?" začula som babkin trasúci sa hlas zdola. "Mm, samozrejme, babka. Zachvíľu som dole, len to...," hľadala som správne slovo, "dokončím." Čo tu vlastne robím? Balím mamine veci. Už dlhšie sa tu povaľujú, ale dosiaľ na to nikto ani nepomyslel pobaliť ich a niečo vyhodiť, niečo si nechať ako spomienku. Babička je už stará a má ťažké problémy so zrakom. Obávam sa, že čoskoro poslednýkrát uvidí náš pestrofarebný svet a zrak jej obklopí temnota. Kto sa o ňu potom bude starať? Kto asi..... ja. Už ma to tu nebaví, mám pocit, že za tých 17 rokov čo žijem, som videla len tie zlé stránky života, choroby, smrť, veľa smrti a moje potoky sĺz. Keď už sme pri tejto téme, bolo by vhodné rozpovedať čo sa stalo s mamou. Oddávna, teda od môjho narodenia, našu rodinu tvorili tri ženy = mama, babka a ja. Otca nemám, nezomrel mi, ani nás neopustil. Proste ho nemám, zúfala mama bez detí podstúpila umelé oplodnenie na Miami. Cítila som sa ako monštrum, správnejšie robot. Deti sa mi v škole posmievali a keď prišlo na biológii k preberaniu nezmara hnedého, prischla mi prezývka. Pre zlé duše som dodnes nezmar a aj sa tak cítim. Späť k maminmu problému. V mojich trinástich rokoch na mamine meniny sa stala osudná nehoda. Prechádzala parkoviskom k svojmu starému RangRoveru, keď sa nečakane prihrnulo auto a bolo počuť už len náraz. Mama ani neskríkla, ležala tam ako figurína, ktorú zhodíte v obchode. Vodič vybehol z auta a do očí mi udrelo jeho hadie tetovanie na šiji. Rozbehla som sa za ním a zozadu na neho skočila. Podvyživený muž, z vystupujúcimi kosťami a tetovaniami dopadol na asfalt a rozbil si hlavu. Bolo mi to jedno. Pred očami uplakaných ľudí som ho udierala až kým neprišli policajti a sanitka. Ten deň si pamätám, ako by to bolo len včera. Sníva sa mi každú noc v podobe nočnej mory. Mama v ten deň upadla do kómy a dodnes ani nepootvorila svoje iskrivozelené očká, ktoré som po nej zdedila aj ja.

Prečo som v tomto stave aj teraz, veď to bolo už dávno, poviete si. To preto, lebo za týmto príbehom je ďalší príbeh, ktorý mi spomalil buchot srdca. Zhodil karty, už aj tak z tenučkého papiera. Pohár mojej nádeje pretiekol. Stalo sa to pred šiestimi hodinami, včera ku ránu. Lekár, ktorý mal na starosti aj mamu,ma včera oslovil. Nebudem to citovať, už aj tak je to pre mňa dosť bolestné. Začal pomaly a sypal na mňa hlúpe otázky typu Čo škola? Ako to so starou mamou zvládate? až som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Spýtala som sa ho na to a on zbledol. "Cara... tvoja mama, ako dobre vieš, je už pomaly päť rokov napojená na kyslík,v kóme.Je to neskutočne drahé a vy len mrháte peniazmi čakajúc na zázrak, ale ver mi... žiaden nepríde, si už skoro dospelá, mala by si to pochopiť a...." Viem, že som odpadla a keď sa zobudila vo svojej izbe z očí sa mi pustili potoky sĺz. Babka sedela nadomnou a tiež plakala.

Už to chápete, však? Ako som už spomenula, teraz som na povale a triedim mamine veci. O týždeň ju odpoja.... to čo mi včera povedal lekár, je stále neuveriteľné. Záchvíľu prídem o celú rodinu, panebože, len nech sa babka ešte drží!, a zo mňa bude sirota. Kde len pôjdem?! Ako som sa tak prehrabávala starými vecami, s hlavou v myšlienkach, do rúk sa mi dostávali mamine handrové bábiky, knížky, polámané farbičky a hlavne kopy obrázkov. Keď som si ich tak obzerala, úžasom som otvorila ústa. Ona tak nádherne kreslila a nikdy sa ani nezmienila! Jej obľubou neboli portréty ľudí, koláže, zátišia s ovocím, ani príroda. Skoro na všetkých obrázkoch boli vtáky, väčšinou labute. Jeden obvzlášť krásny výtvor som vzala do rúk a prehliadala si ho. Čierna labuť plávajúca na hladine jazera, s nadvihnutými krídlami, pripravená vzlietnuť. Otočila som papier a nahlas prečítala odsek viet. Túto krásnu čiernu labuť som nakreslila pri jazere blízko lesa, ktoré mi ukázal Robin. Ach... Robin Twist mi už navždy ukradol srdce. Ohromene som si to ešte raz prečítala. Kto je Robin Twist? To nie, mama musela byť do neho až po uši, zamyslela som sa. Musím s tým niečo urobiť. Keď má mama opustiť náš svet a vydať sa do neba, tak nech je to vznešený odchod, taký, aký by chcela. S dcérou, matkou a milovaným mužom. Ja toho Robina Twista nájdem a to za každú cenu.....





Stála som pred dverami skromného domčeka s päsťou vo vzduchu. Mám len tak zaklopať? Nie, zdrhnem. To nemôžeš urobiť! Našepkával mi vnútorný hlas.

V pátraní po maminej bývalej láske mi pomohol hrubý denník plný fotiek, básničiek, obrázkov a záznamov. Na šiestich stranách sa mama bujne rozpísala o tajomnom Robinovi a zmienila sa o jeho adrese, telefonnom čísle,.. Zdalo sa mi však lepšie stretnúť sa s tým mužom zoči voči. Ako som tam tak stála a rozhodovala sa, pomohla mi brunetka, ktorá sa tam zrazu zjavila. "Hmm, zdravím. Potrebuješ niečo?" opatrne sa spýtala. "Ja len... potrebujem hovoriť s pánom Robinom Twistom..... býva tu?" Uškrnula sa. "Of course, je to môj nevlastný otec a.... na minútku ti ho požičiam," otvorila mi dvere a gestom ruky ma pozvala dnu. Privítal ma pach mahagónového dreva a vôňa čerstých koláčikov. Vyzula som si balerínky a nesmelo vykročila za brunetkou. Viedla ma domčekom a zrazu zastavila. "Ozaj, možno moja reakcia bola trochu protivná, ale to je len opatrenie pred directionerkami. Dúfam, že ňou niesi. Teda... v tom horšom štádiu." Pozrela som sa jej do očí. "Hmm, počula som o tej skupine, ale nepoznám žiadne ich pesničky, ani... mená členov, takže niet obáv." Uškrnuli sme sa a dievča sa predstavilo ako Gemma.

Potom sa to stalo. Otvorila dvere do obývačky a mne sa naskytol pohľad na smejúcu sa rodinku pozerajúcu reprízu Priateľov. "Anne, Robin a Hazza. Toto je Cara. Našla som ju pred vchodom," zasmiala sa a aj ja som sa musela pousmiať. Harry ústami naznačil nejaké slová smerujúce ku Gemme a tá rozhodne pokrútila hlavou. Harry si vydýchol. "Takže, dievča zlaté, čo ťa sem priviedlo?" usmiala sa na mňa Anne a ponúkla mi koláčiky. "Prišla som vlastne za.... pánom Twistom, týka sa to mojej mamy a ja ani neviem, či ste to vy, táák." S úškrnom ma prerušil. "Veľa takýchto kočiek nevyhľadáva moju adresu, odkedy sa nám tu presadil Harry," štuchol do syna a ten sa zasmial. Očervenela som. Tou kočkou myslí mňa?! "Pán Twist. Teraz to myslím vážne. Bolo to už dávnejšie, ale... hovorí vám niečo meno Simone Grandsová?" Prestal sa smiať a pristúpil bližšie. "Simone? Panebože, nepočul som o nej... 20 rokov. Ty, ty si jej dcéra, Cara?" Bojazlivo som prikývla. "Môžeme sa porozprávať, čo ja viem, keď vám to samozrejme nebude vadiť..." Harry sa zasmial a obtrel sa o mňa chrbtom ruky. "Osamote. Jasné. Nebuď taká ostýchavá, Cara." Začervenala som sa a rozmýšľala nad tým, ako vyslovil moje meno. Tak...rebelsky a zároveň sladko. Nikto moje meno ešte tak nevypustil z úst. Z myšlienok ma vytrhlo letmé potriasenie Twistových drsných dlaní. "Ako si sa o mne dozvedela?"Vytiahla som z vrecka džínov obrázok labute a ukázala mu poznámky vzadu. Twist si skryl tvár do dlaní. "Ako ste sa vlastne zoznámili? Mama sa o vás nikdy nezmienila." "Bola to len krátka letná láska. Románik. Mali sme prez dvadsiatku a boli sme naivní, mladí a zamilovaní," pousmial sa, "tvoja mama bola a určite aj je okúzľujúca žena, Cara. Ach, to meno, splnila sľub." Zvraštila som obočie. "Len pokračujte, prosím.." "Jednej letnej noci som ju vzial do Kalifornie. Tam som jej kúpil neskutočne krásne kvety čiernej farby, ktoré mali modrasté piestiky. Ten kvet sa volal Cara a Simone sa do neho okamžite zamilovala. Rozhodla sa, že keď bude mať dievčatko pomenuje ho po tom kvete." Usmiala som sa a po líci mi stiekla slza. "Prečo ste to skoncovali? Mali ste k sebe očividne blízko." "A to veľmi. Lenže Simone zrazu zmizla. Nevedel som ju nikde nájsť, nereagovala na telefonáty, e-maily. Dvanásteho marca mi napísala správu. Vraj jej je to ľúto, ale našla si niekoho iného." Zakryla som si rukou ústa. To nie, mama by nič takéto nespravila. Musela mať vážny dôvod napísať takéto klamstvo. "Koľkého odišla?" "Trinásteho augusta." Zalapala som po dychu. "Mama mi povedala, že.. že v ten deň jej zistilo, no... že je neplodná. Nemôže mať deti!" Twistovi prešla po líci slza. "A ja som ju odsudzoval. Prečo mi klamala? To predsa nie je možné. Musím ísť za ňou a ospravedlniť sa," zdvihol sa zo stoličky. "Nie!," kričala som cez slzy, "mamu v mojich trinástich zrazilo auto! Upadla do kómy a je v nej doteraz! Už jej niet pomoci! Za týždeň ju odpoja..." poslednú vetu som ťažko vydrala z hrdla a rozbehla sa na chodbu. Harry so slzami v očiach ma zachytil, ale vydrala som sa z jeho objatia. Vonku začalo pršať v okamihu čo som vybehla na drsný chodník. Oblohu preťali blesky a na mňa padali ťažké krúpy. Už to ďalej nevydržím. Ja už nemôžem. Zrak sa mi zahmlil a vydela som už len čierňavu, ktorá ma pohĺtila.





Och, fúú bolia ma brušká prstov. Chytila som sa toho a nemohla prestať. Viem, že to je príšerne dlhé, ale vy to vydržíte, však? Bude ešte druhá polovica- asi zajtra, podľa toho ako budem stíhať... Ešte jedna vec- vy ste vážne podlé, kočky :)) Nezanechali ste zatiaľ ani jeden koment na Life is a hard road to success 6. a neviem, čo si mám myslieť. To isté patrí na túto jednodielovku. Šup, šup aj kritický koment, oká? Pleasee a dobrú noc! :Dxx
 

6 people judged this article.

Comments

1 miki miki | 3. july 2012 at 14:24 | React

Suprííš :D

2 Evush Evush | Web | 3. july 2012 at 20:27 | React

[1]: ďakujéém :DDxx

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement