June 2012

Black Swan 1/2

30. june 2012 at 21:39 | *Evush* |  Jednodielovky


Black Swan 1/2








Pomaly som vyšla hore na povalu. Keď som videla JEJ detské knihy, hračky, spomienky na JEJ detstvo, žalúdok sa mi ešte viac zovrel a v srdci som pocítila úzkosť. Zhlboka som vydýchla, čo zdvihlo prach, pokrývajúci každé voľné miestečko, či vec. S kašľom som sadla na spráchnivetú stoličku a zatla zuby. "Akoby nič... nemysli na to, Cara..." vravela som si upokojúco. "Cara, srdiečko, si v poriadku?" začula som babkin trasúci sa hlas zdola. "Mm, samozrejme, babka. Zachvíľu som dole, len to...," hľadala som správne slovo, "dokončím." Čo tu vlastne robím? Balím mamine veci. Už dlhšie sa tu povaľujú, ale dosiaľ na to nikto ani nepomyslel pobaliť ich a niečo vyhodiť, niečo si nechať ako spomienku. Babička je už stará a má ťažké problémy so zrakom. Obávam sa, že čoskoro poslednýkrát uvidí náš pestrofarebný svet a zrak jej obklopí temnota. Kto sa o ňu potom bude starať? Kto asi..... ja. Už ma to tu nebaví, mám pocit, že za tých 17 rokov čo žijem, som videla len tie zlé stránky života, choroby, smrť, veľa smrti a moje potoky sĺz. Keď už sme pri tejto téme, bolo by vhodné rozpovedať čo sa stalo s mamou. Oddávna, teda od môjho narodenia, našu rodinu tvorili tri ženy = mama, babka a ja. Otca nemám, nezomrel mi, ani nás neopustil. Proste ho nemám, zúfala mama bez detí podstúpila umelé oplodnenie na Miami. Cítila som sa ako monštrum, správnejšie robot. Deti sa mi v škole posmievali a keď prišlo na biológii k preberaniu nezmara hnedého, prischla mi prezývka. Pre zlé duše som dodnes nezmar a aj sa tak cítim. Späť k maminmu problému. V mojich trinástich rokoch na mamine meniny sa stala osudná nehoda. Prechádzala parkoviskom k svojmu starému RangRoveru, keď sa nečakane prihrnulo auto a bolo počuť už len náraz. Mama ani neskríkla, ležala tam ako figurína, ktorú zhodíte v obchode. Vodič vybehol z auta a do očí mi udrelo jeho hadie tetovanie na šiji. Rozbehla som sa za ním a zozadu na neho skočila. Podvyživený muž, z vystupujúcimi kosťami a tetovaniami dopadol na asfalt a rozbil si hlavu. Bolo mi to jedno. Pred očami uplakaných ľudí som ho udierala až kým neprišli policajti a sanitka. Ten deň si pamätám, ako by to bolo len včera. Sníva sa mi každú noc v podobe nočnej mory. Mama v ten deň upadla do kómy a dodnes ani nepootvorila svoje iskrivozelené očká, ktoré som po nej zdedila aj ja.

Prečo som v tomto stave aj teraz, veď to bolo už dávno, poviete si. To preto, lebo za týmto príbehom je ďalší príbeh, ktorý mi spomalil buchot srdca. Zhodil karty, už aj tak z tenučkého papiera. Pohár mojej nádeje pretiekol. Stalo sa to pred šiestimi hodinami, včera ku ránu. Lekár, ktorý mal na starosti aj mamu,ma včera oslovil. Nebudem to citovať, už aj tak je to pre mňa dosť bolestné. Začal pomaly a sypal na mňa hlúpe otázky typu Čo škola? Ako to so starou mamou zvládate? až som vycítila, že niečo nie je v poriadku. Spýtala som sa ho na to a on zbledol. "Cara... tvoja mama, ako dobre vieš, je už pomaly päť rokov napojená na kyslík,v kóme.Je to neskutočne drahé a vy len mrháte peniazmi čakajúc na zázrak, ale ver mi... žiaden nepríde, si už skoro dospelá, mala by si to pochopiť a...." Viem, že som odpadla a keď sa zobudila vo svojej izbe z očí sa mi pustili potoky sĺz. Babka sedela nadomnou a tiež plakala.

Už to chápete, však? Ako som už spomenula, teraz som na povale a triedim mamine veci. O týždeň ju odpoja.... to čo mi včera povedal lekár, je stále neuveriteľné. Záchvíľu prídem o celú rodinu, panebože, len nech sa babka ešte drží!, a zo mňa bude sirota. Kde len pôjdem?! Ako som sa tak prehrabávala starými vecami, s hlavou v myšlienkach, do rúk sa mi dostávali mamine handrové bábiky, knížky, polámané farbičky a hlavne kopy obrázkov. Keď som si ich tak obzerala, úžasom som otvorila ústa. Ona tak nádherne kreslila a nikdy sa ani nezmienila! Jej obľubou neboli portréty ľudí, koláže, zátišia s ovocím, ani príroda. Skoro na všetkých obrázkoch boli vtáky, väčšinou labute. Jeden obvzlášť krásny výtvor som vzala do rúk a prehliadala si ho. Čierna labuť plávajúca na hladine jazera, s nadvihnutými krídlami, pripravená vzlietnuť. Otočila som papier a nahlas prečítala odsek viet. Túto krásnu čiernu labuť som nakreslila pri jazere blízko lesa, ktoré mi ukázal Robin. Ach... Robin Twist mi už navždy ukradol srdce. Ohromene som si to ešte raz prečítala. Kto je Robin Twist? To nie, mama musela byť do neho až po uši, zamyslela som sa. Musím s tým niečo urobiť. Keď má mama opustiť náš svet a vydať sa do neba, tak nech je to vznešený odchod, taký, aký by chcela. S dcérou, matkou a milovaným mužom. Ja toho Robina Twista nájdem a to za každú cenu.....





Stála som pred dverami skromného domčeka s päsťou vo vzduchu. Mám len tak zaklopať? Nie, zdrhnem. To nemôžeš urobiť! Našepkával mi vnútorný hlas.

V pátraní po maminej bývalej láske mi pomohol hrubý denník plný fotiek, básničiek, obrázkov a záznamov. Na šiestich stranách sa mama bujne rozpísala o tajomnom Robinovi a zmienila sa o jeho adrese, telefonnom čísle,.. Zdalo sa mi však lepšie stretnúť sa s tým mužom zoči voči. Ako som tam tak stála a rozhodovala sa, pomohla mi brunetka, ktorá sa tam zrazu zjavila. "Hmm, zdravím. Potrebuješ niečo?" opatrne sa spýtala. "Ja len... potrebujem hovoriť s pánom Robinom Twistom..... býva tu?" Uškrnula sa. "Of course, je to môj nevlastný otec a.... na minútku ti ho požičiam," otvorila mi dvere a gestom ruky ma pozvala dnu. Privítal ma pach mahagónového dreva a vôňa čerstých koláčikov. Vyzula som si balerínky a nesmelo vykročila za brunetkou. Viedla ma domčekom a zrazu zastavila. "Ozaj, možno moja reakcia bola trochu protivná, ale to je len opatrenie pred directionerkami. Dúfam, že ňou niesi. Teda... v tom horšom štádiu." Pozrela som sa jej do očí. "Hmm, počula som o tej skupine, ale nepoznám žiadne ich pesničky, ani... mená členov, takže niet obáv." Uškrnuli sme sa a dievča sa predstavilo ako Gemma.

Potom sa to stalo. Otvorila dvere do obývačky a mne sa naskytol pohľad na smejúcu sa rodinku pozerajúcu reprízu Priateľov. "Anne, Robin a Hazza. Toto je Cara. Našla som ju pred vchodom," zasmiala sa a aj ja som sa musela pousmiať. Harry ústami naznačil nejaké slová smerujúce ku Gemme a tá rozhodne pokrútila hlavou. Harry si vydýchol. "Takže, dievča zlaté, čo ťa sem priviedlo?" usmiala sa na mňa Anne a ponúkla mi koláčiky. "Prišla som vlastne za.... pánom Twistom, týka sa to mojej mamy a ja ani neviem, či ste to vy, táák." S úškrnom ma prerušil. "Veľa takýchto kočiek nevyhľadáva moju adresu, odkedy sa nám tu presadil Harry," štuchol do syna a ten sa zasmial. Očervenela som. Tou kočkou myslí mňa?! "Pán Twist. Teraz to myslím vážne. Bolo to už dávnejšie, ale... hovorí vám niečo meno Simone Grandsová?" Prestal sa smiať a pristúpil bližšie. "Simone? Panebože, nepočul som o nej... 20 rokov. Ty, ty si jej dcéra, Cara?" Bojazlivo som prikývla. "Môžeme sa porozprávať, čo ja viem, keď vám to samozrejme nebude vadiť..." Harry sa zasmial a obtrel sa o mňa chrbtom ruky. "Osamote. Jasné. Nebuď taká ostýchavá, Cara." Začervenala som sa a rozmýšľala nad tým, ako vyslovil moje meno. Tak...rebelsky a zároveň sladko. Nikto moje meno ešte tak nevypustil z úst. Z myšlienok ma vytrhlo letmé potriasenie Twistových drsných dlaní. "Ako si sa o mne dozvedela?"Vytiahla som z vrecka džínov obrázok labute a ukázala mu poznámky vzadu. Twist si skryl tvár do dlaní. "Ako ste sa vlastne zoznámili? Mama sa o vás nikdy nezmienila." "Bola to len krátka letná láska. Románik. Mali sme prez dvadsiatku a boli sme naivní, mladí a zamilovaní," pousmial sa, "tvoja mama bola a určite aj je okúzľujúca žena, Cara. Ach, to meno, splnila sľub." Zvraštila som obočie. "Len pokračujte, prosím.." "Jednej letnej noci som ju vzial do Kalifornie. Tam som jej kúpil neskutočne krásne kvety čiernej farby, ktoré mali modrasté piestiky. Ten kvet sa volal Cara a Simone sa do neho okamžite zamilovala. Rozhodla sa, že keď bude mať dievčatko pomenuje ho po tom kvete." Usmiala som sa a po líci mi stiekla slza. "Prečo ste to skoncovali? Mali ste k sebe očividne blízko." "A to veľmi. Lenže Simone zrazu zmizla. Nevedel som ju nikde nájsť, nereagovala na telefonáty, e-maily. Dvanásteho marca mi napísala správu. Vraj jej je to ľúto, ale našla si niekoho iného." Zakryla som si rukou ústa. To nie, mama by nič takéto nespravila. Musela mať vážny dôvod napísať takéto klamstvo. "Koľkého odišla?" "Trinásteho augusta." Zalapala som po dychu. "Mama mi povedala, že.. že v ten deň jej zistilo, no... že je neplodná. Nemôže mať deti!" Twistovi prešla po líci slza. "A ja som ju odsudzoval. Prečo mi klamala? To predsa nie je možné. Musím ísť za ňou a ospravedlniť sa," zdvihol sa zo stoličky. "Nie!," kričala som cez slzy, "mamu v mojich trinástich zrazilo auto! Upadla do kómy a je v nej doteraz! Už jej niet pomoci! Za týždeň ju odpoja..." poslednú vetu som ťažko vydrala z hrdla a rozbehla sa na chodbu. Harry so slzami v očiach ma zachytil, ale vydrala som sa z jeho objatia. Vonku začalo pršať v okamihu čo som vybehla na drsný chodník. Oblohu preťali blesky a na mňa padali ťažké krúpy. Už to ďalej nevydržím. Ja už nemôžem. Zrak sa mi zahmlil a vydela som už len čierňavu, ktorá ma pohĺtila.





Och, fúú bolia ma brušká prstov. Chytila som sa toho a nemohla prestať. Viem, že to je príšerne dlhé, ale vy to vydržíte, však? Bude ešte druhá polovica- asi zajtra, podľa toho ako budem stíhať... Ešte jedna vec- vy ste vážne podlé, kočky :)) Nezanechali ste zatiaľ ani jeden koment na Life is a hard road to success 6. a neviem, čo si mám myslieť. To isté patrí na túto jednodielovku. Šup, šup aj kritický koment, oká? Pleasee a dobrú noc! :Dxx

Life is a hard road to success 6.časť

30. june 2012 at 11:07 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Life is a hard road to success



Zdravím, kočky. :) ) Páči sa vám táto poviedka? Nie je dosť nudná? Teda občas, možno ani nie, no ja mám z toho menšie depky, stále keď napíšem novú časť. Páči sa im, nepáči? Obkukávam gmail, či som dostala nové komentíky a tak... :) Dneska som bola u babky a dostala mega nápad na ďalšiu jednodielovku, niečo som tam totiž objavila..... mamčine ľúbostné dopisy! No skôr jeho- ona doňho taký blázon nebola- veď to bol a asi aj je arab....!

Ups, už som toho prezradila dosť veľa, ale ja meliem čo mi príde na jazyk, picne ma z toho :DD Pre anonymitu končím tému maminine ľúbostné listy a slávnostne uvádzam do svetla reflektorov 6. časť L.I..... neznášam ten názov, dúfam, že vám nevadí :)) + meno Hayle som zle skomolila- má to byť Hayley, tak to nejako prehliadnite ;) Už FAKT končím :) xx


-6.časť-


--

"Prepáč, už musím ísť. Ak si si nevšimol, práve mi po piatich rokoch dorazila sestra," prudko som sa obrátila a dala sa do behu. "Počkaj! Agnes, prosím." Ani som sa neobzrela. Prečo som taká? Prečo stále utečiem? Prečo je ku mne taký dobrý? Prečo sa desím pripustiť si ho k telu? Prečo???

--



Hayley nechal William ubytovať hneď vedľa mojej komnaty, ale ja som vedela, že je to aj tak zbytočné. Moja malá sestrička sa odo mňa nepohne ani na krok. So mnou bude v posteli zaspávať, so mnou bude preberať všetky detské klebety a trápenia... budeme sa snažiť dobehnúť zmeškaný čas. V noci sa Hayley s trhnutím zobudila a celá spotená vyskočila na nohy. "Hayley, čo sa deje?" moje oči si zvykali na tmu. "Ach, ja len.. zobudila som ťa?" Pritiahla som si ju k sebe. "Čo to tu táraš, ty malé strašidlo- o mňa si nerob starosti. Mala si nočnú moru?" Vzdychla si. "Tentoraz to boli len dve, ale dosť zlé." "Ako to myslíš, že len dve?" Zahľadela sa von oknom. "Urobila som niečo zle. Viem to. Ináč by si na mne Boh takto nezasadol. Zaslúžim si to, Agnes. To je v poriadku." Pregĺgla som. Už keď Hayley posielali do toho kláštora, vedela som, že ju naučia byť veriacou. Veriacou v Boha. Tak neviem, prečo ma to teraz tak zaskočilo. "Hayle- ako dlho to trvá?" "Myslíš,ako dlho mám nočné mory? Taký polrok." Hlas sa jej jemne triasol. Na jazyku som mala ešte kopu otázok, ale šmahom ruky som ich zamietla a pevnejšie zabalila sestričku do deky. "Túto noc sa ti už nezasnie ani maličká nočná mora, Hayley. Sľubujem," povedala som a pobozkala ju do vlasov.



Ráno som sa zobudila zavčasu a nehlučne, aby sa spiaca Hayley neprebrala, som si sadla na stoličku oproti posteli a pozorovala ju. Hrudník sa jej pokojne dvíhal a klesal,ústa mala poloootvorené, vyzerala tak nevinne. Potichu som prešla ku šatníku a vytiahla voľnú dlhú blúzku so zúženými rukávmi. Na to som si obliekla teplé bolerko a moje nohy padli do vysokých elegantných lodičiek od Emmy. Vlasy som si- ako inak, upevnila do drdola a pery pretrela troma vrstvami tmavo- hnedého rúžu. Mrkla som na seba do zrkadla. Takých 25 by som si určite typla. To je dobre, aspoň budem pôsobiť dospelejšie a mať pred ľuďmi väčšiu autoritu. Potichu som prekráčala dole. Raňajky sa ešte nepodávali, tak som svoj voľný čas miesto pomoci princeznej, alebo v kuchyni,... využila na rannú prechádzku. Kráčala som po kamennom chodníčku, ktorý obchádzal hrad. Vtom za sebou začula kroky a strhla sa do tej strany, kde doliehali. Nikto tam nebol. Pokrútila som hlavou a pokračovala v ceste. Táto situácia sa veľakrát zopakovala. Sleduje ma niekto? Poslepiačky som do niekoho vrazila. Bol to Harry. Upieral na mňa zrak. "Agnes, prosím..." Zahrýzla som si do pery a utiekla preč. Nesnažil sa ma zadržať. Ako sa tu vôbec dostal? Ľudia z dediny nemajú na hrad prístup. Práve teraz ma to však nezaujímalo. Raňajky už boli v plnom prúde a pri stole s Emmou som zbadala Hayley. Oni jej to dovolili? Poslednýkrát som vdýchla čerstvý vzduch a zacítila kvapky dažďa na mojich ramenách. Obloha bola zatiahnutá a v diaľke sa zaleskol blesk. Búrka, pomyslela som si a ponáhľala sa k sestre a najlepšej kamarátke. Bol tam však ešte niekto... Liam. Niečo šepkal do ucha Hayley a tá dostávala kŕče od smiechu. Keď si ma všimol, odtiahol sa od nej. Objala som dievčatá a s ostrým pohľadom upretým na Liama, zahryzla do kúska ovčieho syra. "Ako to skončilo, veličenstvo?" naliehala malá. "Rozprávajte, no tak. Prečo ste prestali?" pridala sa Em. Liam zakašľal a pozrel na mňa. To už prásklo moje nervy a namosúrene som sa zdvihla zo stoličky. Stále na mňa smutne pozeral. Neuniesla som to a kývla mu hlavou aby ma nasledoval. "Ehm, prepáčte, dámy. Ešte mám istú povinnosť a tuto Agnes sa rozhodla, že mi s tým pomôže. Večer sa tešte na pokračovanie historky kôň a lá môj priateľ Frederik." Pritom názve som sa pousmiala a rýchlym krokom smerovala ku kráľovským stajniam. Vzduch bol čistý, tu nás nikto nezačuje. Unavene som padla do senníka a pozrela na Liama, ktorý stál predo mnou. Usmieval sa. Jemne sa ku mne naklonil, ale nič nenásledovalo. Len sa mi díval do očí. "Vieš mi to vysvetliť?" moja tvár ostávala kamenná. "Čo také?" Rozpustil mi vlasy a pohrával sa s pramienkom mojich hnedých vlasov. "Všetko," povedala som stručne a odtiahla sa. Ticho prevládalo niekoľko minút. Odpovede som sa však dočkala v inej variante, ako som predpokladala. Pritiahol si ma späť a svoje pery spojil s mojími. Nespolupracovala som, ale ani sa nebránila. Chlapci o mňa mali záujem veľakrát, ale ja som ich ignorovala. Moja panovačnosť ničila vzťahy. Asi som sa bála a bojím sa toho doteraz, keď som už dospelá. Bozk ukončil, ale jeho pery stále spočívali na tých mojich. Zavrela som oči. "Čo to ten chlapec so mnou robí? Žeby som sa jemne zaľúbila?" Odtiahol sa a oprel sa o stenu senníka. Cítila som na mne jeho pohľady. "Čo to bolo?" vysúkala som sa z rozprávky. "A už je z teba zase zlá víla," zasmial sa. "O čom to rozprávaš?" vyštekla som na neho a prekrížila si ruky na prsiach. "Akoby sa v tebe ukrývali dva životy. Prvý je milý, láskavý, nevinný a dobrosrdečný, pripomínajúci princeznú a ten druhý, noo... drzý, panovačný, plný zlých predsudkov, teda zlá víla." Pousmiala som sa. Má ma dokonale prečítanú. "Škoda, že nevieš o treťom živote," prisadla som si ku nemu. "Predstavíš mi ho?" objal ma okolo pliec. "Keď príde čas," pobozkala som ho na líce. "Ale Liam.... budeme len priatelia," pošepkala som mu do ucha. Chytil ma za zápästie, keď som sa pokúšala vstať. "Dobrí priatelia," smutne sa na mňa usmial.



Liam

"Ale Liam.... budeme len priatelia," pošepkala mi do ucha. Zacítil som pichnutie pri srdci. Žeby som sa do nej naozaj zamilova? Nie, to predsa nemôžem, robím len svoju prácu, ktorú však nedokážem dokončiť. Už teraz to viem.. takej krehkej dievčine nedokážem ublížiť, keď som spoznal jej rodinu- Zayna, Hayley... všetko dobré duše, aj ona medzi ne patrí. Musím jej pomôcť. Oni ju zabijú....... ale prvé čo musím urobiť, je ísť za -(neskôr sa dozviete meno) a nahlásiť the end. Neviem ako zareáguje, neviem čo urobí, jediné čo viem, je silná túha v srdci. Agnes sa už zberala na odchod, no ešte som ju chytro schmatol za zápästie. "Dobrí priatelia," môj úsmev bol plný utrpenia a hlavne viny. Zbadala to? Som obyčajný pokrytec, uznávam. To čo som chcel spraviť.................


Another world 19. časť

27. june 2012 at 14:36 | *Evush* |  Another world

Another world


Ehm, takže už tu je 19. časť a pomaly sa to blíží k dvadsiatke. Uf,.... písať o Louim+Cassie, Niallovi+Alicie a Harrym+ Melody je fuška, asi niekoho vyčiarknem, to bude najlepšie, noo :) Tiež by som mala nejakú poviedku na čas stopnúť a dopísať tú prvú- až potom pokračovať. No, keď vám to vyhovuje takto, striedavo, tak napíšte koment a v pohode, mne to neprekáža, takto to písať... Inak viem, že sa to pýtajú na všetkých blogoch, ale aké bude vysvečko? Ešte tie 2 dni pretrpieť a KONEČNE prázdniny, tento školský rok trval nejako dlho, žee?

No tak ENJOY <3 a HOPE YOU LIKE IT!! xxx


-19. časť-


Z pohľadu Cassie

Znudene som sedela na gauči a pozerala telku, listovala časopisy, kreslila karikatúry, čítala romány, vystriedala som asi všetky drobnôstky, ktoré môže baba robiť vo voľnom čase. Ja som toho voľného času mala momentálne až príliš veľa, kde je do prkínka ten Louis? Mal tu byť pred, moment... pred hodinou?! Och, kašlem na neho, stále chodí neskoro. Zobrala som si do náručia Strapa, šteniatko od Louiho. Bývam u neho vyše štyroch mesiacov, no nie v tom dome, kde býval s Eleanor, nie je to predsa divné bývať v dome, kde býval s ňou? Pre mňa určite, aj Louis si to myslí, číže predal ten dom a kúpil ešte väčší a krajší dom, ako ten predchádzajúci, o niekoľko ulíc ďalej. Späť k Strapymu. Strap je po anglicky pásik, meno vybral, kto iný než Loui, ešte celkom v poho meno, to ste mali počuť jeho prvý nápad, že carrot! (: Začula som buchnutie dverí a Louisov hlas. "Zlatko? Ja, ja... mám vysvetlenie!" Prevrátila som oči a postavila sa mu tvárou v tvár. "Aká ďalšia výhovorka to bude?" spýtala som sa naschvál pokojne. Pozná ma, vie, že keď ja hovorím niečo až príliš pokojne a pomaly, najradšej by som na svet vrhala blesky. Objal ma a pozrel mi do očí. "Cassie, ty dobre vieš, že to, čo sú podľa teba výhovorky, je čistá pravda. Čo podľa teba robím celé dni? Olizujem sa so šľapkami? Musela si však vedieť, Cass, že vzťah s populárnym spevákom nebude ľahký oriešok. Už teraz sa cítim ako citrón bez šťavy." Zvalil sa na gauč a pritúlil sa k Strapymu. Šteniatko zaspalo ešte skôr ako môj priateľ. Sadla som si oproti nim na hojdacie kreslo ku krbu a pozorovala tých dvoch spáčov. Jeden chutnejší ako druhý. Ach Loui, prečo mi to robíš? Prečo ja ti to robím? Začneme od začiatku, honey. Moje myšlienky boli čím ďalej rýchlejšie, až som napokon upadla do "zimného spánku", ako moji dvaja mackovia.



Ráno som sa zobudila za východu slnka, keď ma teplé slnečné lúče pošteklili po tvári. Zahniezdila som sa a pozrela do krbu. Už dávno vyhasol. Aj napriek kúreniu mi prešli po rukách zimomriavky. Zozadu ma niekto silno objal a svoje líca si obtrel o tie moje. Tú kolínsku som okamžite spoznala. "Bré ránko, Louis," zľahka som ho pobozkala a zívla si. Zobral ma do náruče a niesol hore schodmi. Dvere od spálne zavŕzgali a stalo sa niečo nepriané. Louis sa pošpotil o moje lodičky, ktoré som si včera zrejme zabudla odložiť a aj so mnou dopadol na posteľ. Ešteže ja na neho.. Začal sa dusiť, potom rehotať a nakoniec mu vypadla z oka slzička. Ja z neho nemôžem (: "Louis, čo to...?!" "Ty buď radšej ticho, boli to predsa tvoje topánky, miláčik môj. Ja som slepý, ty máš sklerózu a spolu sa môžme presťahovať do domu pre mentálne narušených," zahlásil so zubatým úsmevom. "Prídem ťa navštíviť," zavtipkovala som a zachechtala sa. "Tak to teda nie!" Zvalil sa na mňa a pery skrivil do zlovestného úškrnu. "Len toto nie, Louis! Rozídem sa s tebou! Zakážem pásiky! Zničím všetky mrkvy a..... zavraždím kevinov!" Louis sa dal do tuhého premýšľania. Využila som to a vymanila sa spod jeho tela. Fúú, takže pred týraním najvyššieho stupňa som zachránená. Tým týraním myslím šteklenie, alebo to čo následuje- môj smiech. Také niečo strašné ste ešte nepočuli, zmes pišťania, výkrikov, vzlykov a hurónskeho smiechu. No nie je to už pri opise strašné? Louis sa zvrtol a urazene so zdvihnutou hlavou odišiel. "Kde ideš, láska?" hnala som sa za ním. "Nakŕmiť Kevinov, keďže ty sa na to zjavne nechystáš," ani na mňa nepozrel. Zatla som zuby, aby som sa nerozosmiala. Louis to však myslel vážne, zobral si pršiplášť- vonku pršalo, a starý bochník chleba. Zabuchol za sebou dvere. Hnala som sa k oknu a okamžite sa od srdca rozosmiala. Môj drahý tam pobehoval po mlákach a zháňal nejakých kevinov. Bohužiaľ, nebol tam ani jediný vtáčik. Vtom sa cez oblaky vydralo slnko, no dažďu neubúdalo. "Bude dúha," zašepkala som s úsmevom. A aj sa o pár minút zjavila na oblohe. Louis spomalil tempo a pozrel do okna, kde som stála. Využila som to a cvakla foťákom. Tak milý Loui, už mám novú tapetu na twitteri. Vyplazil mi jazyk a sadol si na premočenú lavičku. Oblohu preťal blesk, no on sa ani nepohol, hľadel do zeme. Blázon, ale len môj.

Fotečku s mojím blázonkom som poodosielala Harrymu, Melody, Liamovi, Zaynovi, Danielle, Victorii.... no proste celej bande. Victoria mi na oplátku poslala trapasnú fotku, kde bol Nialler iba v slipoch, kravate a v ústach mal napchaté oreo, Melody zas Harryho zmoknuté kučierky, ktoré boli komicky pootáčané do všetkých strán. Hazza mal na perách sexi úškrn typu som sexi, baby, viem a oči mu diabolsky iskrili. ja ich tak milujem,... všetkých. No keby to bolo ako predtým.. viem, že Mel už s Harrym nechodí a je mi to nesmierne ľúto, nebola taká ako Harry a on sa odlišoval od nej, skvele sa dopĺňali a teraz -nohappy ending, a sadend. Ďalej tu mám na zozname môjho otca. Znenávidel ma, Louisa neznáša, pretože to je vraj slávny zbohatlý hlupák bez výšky. Celá moja rodina má vysokú, len ja som si tento rok urobila o čosi voľnejším, ale vysokú si chcem urobiť, aj Loui chce, tak aký je problém? Môj papá si predstavoval vzdelaného ulízaného a okuliarnatého chlapíka, ktorý sa riadi motom bez práce niesú koláče. Ach..... papá asi nechápe, čo znamená slovo láska, keď je človek zamilovaný, v bruchu mu poletujú motýle a červená sa pri jedinom pohľade idola. Ja mám ešte kopec iných vecí, ako prekrúcanie žalúdka, zimomriavky a trepanie všetkého čo mi príde pod jazyk. :D



"Už sme skoro tam!" zakričal Liam zpredu. Danielle vedľa mňa sa zamrvila. Tak pekne po poriadku..... včera večer som dostala menší nápad, že si s directionerskými babami zaskočíme do Londýna. Medzi tie baby patria Danielle, Zaynova nová baba, s ktorou sa zoznámil na nedávnom koncerte v nejakej malej krajinke v strede Európy, myslím že tá krajinka sa volá Slovensko. Tá baba sa volá Selah a je veľmi pekná. To meno sa k nej dokonale hodí... olivová pokožka, jemne zvlnené husté hnedé vlasy a ostro zelené oči. Zatiaľ o nej toho veľa neviem, je to veľmi čertstvá záležitosť. A posledná directionerská baba Melody. Počula som, že s Harrym mali schôdzku, no nejako sa to nevyvinulo, tak ako som si ja predstavovala,... žiadne odpustenie, pusa a zase spolu. Sú len kamoši a vydno, že Hazzu to ničí. Čo už, on na tom má najvýraznejší vplyv.

Z babskej schôdzky však nič nebolo, lebo Liam počul Danielle telefonovať so mnou a hneď to každému chalanovi vytrúbil. Takže ideme v tomto fakt, že MINI buse a je nás 8. Nialler ostal zašitý doma, nedivím sa mu, keby som ja bolo zasnúbená napr. za Louího, tak tiež by sa mi nechcelo jazdiť na takéto "spoločenské výlety". Chalani, ako ich dobre poznám- by mali nasprostasté reči typu "A prstienok už máš?" "Nie je to skoro?", alebo "Koľko detí plánujete?" Berú to s humorom, no človeku to už občas lezie na nervy. Takže teraz sa tu tlačíme a robíme veci od výmyslu sveta. Ach, zabudla som spomenúť to najdôležitejšie- cieľ! Dám vám hádanku- v tom romantickom meste je napr. Disneyland, Eiffelova veža a galéria obrazov Louvre, číže Francúzsko- Paríž! Zachvíľu sme v Paríži, ako nás pred chvíľkou upozornil Liam. Ja sa však dosť obávam o môj úbohý zadok, ktorý úplne stŕpol prilepený na sedadle. Budem môcť vôbec vztať? Prišli sme do cieľa, ktorým bolo parkovisko pri Disneylande a vystúpili z auta. Ja posledná a veľmi opatrne. Poskákala som si tam, aby sa mi všetky stŕpnuté časti tela dali do pôvodného stavu a spokojne vykročila za Danielle, ktorú som pri mojom tančeku rozosmiala. "Vymyslíme a natočíme nejakú choreografiu, čo povieš?" Zdesene som na ňu pozrela, čo ju ešte viac rozosmialo. Strašne fajn baba, s Liamom to už tiahnu príšerne dlho, no o svadbe nepadla ani zmienka. Chcú počkať, kým si budú úplne istí, že jeden druhého milujú, aby to nebolo dvojmesačné manželstvo a za to majú môj obrovský rešpekt.

Vtom ma niekto schmatol za ruku a prevesil si ma cez ramená. Nebol to nikto iný, ako môj sladký šašo Louis. Utekal so mnou až ku bráne, kde sa kupujú lístky do Disneylandu a tak prudko zastavil, až som preletela ponad neho presne do mláky na brucho. Zahrešila som na neho všetky americké nádavky a potiahla ho ku sebe. Váľali sme sa v mláke a členovia directionerskej bandy sa na nás dobre zabávali. To ešte bude zábava. :D




Disneyland s Louim :)xx

Will You Love Me Tomorrow?

23. june 2012 at 11:49 | *Evush* |  Jednodielovky

Will you love me tomorrow?






Bežala som. Hnala sa ako tornádo cestou- necestou a vrážala do ľúdí. V tejto chvíli mi to bolo jedno. Srdce mi krvácalo a rozum som už dávno stratila.V mojej hlave bol len on. Aj keď on už dávno nie je. Našli ho postreleného na brehu rieky. Stratil príliš veľa krvy. Možno by som si mala vydýchnuť.... no ja to nedokážem. Bola som s ním prilíš spätá, spravila som všetko čo povedal, akceptovala jeho fet, alkohol a každodenné podvádzanie. Malo to len jednu príčinu, tvrdo som sa zamilovala. Nikdy som nebola nejaká krásavica, playmate magazín by sa nado mnou len ľútostivo zasmial. No on mi povedal, že som pre neho tou najkrajšou, povedal, že ma miluje. Teraz viem, že to bola len LOŽ! Potreboval prachy na fet a preto mi do očí hádzal klamstvá. Ten chalan mal anjelské meno, volal sa Arnie Angel, už som bola takmer spätá s jeho priezviskom, Esmeralda Angelová, Esmie Angelová. Neznie to krásne? Aspoň navonok.

Prebehla som okolo internetovej kaviarne. Vnútri to tak krásne voňalo, to teplo z pariacich horúcich čokolád som priam cítila. Snehové vločky mi padali na tvár, keď som tam nerozhodne stála a pozorovala ľudí, ktorí kráčali dnu. S poslednými librami, ktoré mi ležali vo vreckách som vstúpila do vyhriatej internetovej kaviarne a išla si objednať. "Jednu kávu s dvoma kockami cukru, poprosím," usmiala som sa na dievča za pultom a usadila sa za nenápadný laptop v kúte. V gmaili som si zrakom prešla poštu. Samé nezaplatené účty, zachvíľu ma vyhodia z bytu a mne ostanú len spomienky. Vzdychla som si a unavene otvorila novú kartu v googli. Kávu mi medzitým doniesli a ja som so zatvorenými očami lahodne pochlipávala polevu na vrchu, až kým nezmizla. Zrak sa mi zastrel a na obrazovke laptopa sa začali premietať moje spomienky v inom vyznení.

Unavene som ležala v tráve a odhadovala veci z oblakov. Vtom si ku mne ktosi kľakol. Jeho nagélované vlasy a belasomodré oči ma zaskočili. Poznám ho? Nahol sa ku mne a vášnivo ma pobozkal. Cez nenásytne bozky som v diaľke zbadala krásneho chalana so strapatými hnedými vlasmi a zlatou tváričkou. Nesúhlasne krútil hlavou. Bozkávajúci blonďák sa odo mňa odtrhol a neodolateľne sa usmial. "Sorry, nemysli si o mne hneď to najhoršie, prosím. Práve som prežil krutý rozchod a potreboval som niečo podobné s takou kráskou, ako si ty." To bolo moje prvé stretnutie s Arniem. Obrazovka sa nachvíľu vypla a potom sa tam zjavila ďalšia spomienka, ktorá sa stala o niečo neskôr ako prvá.

Arnie ma chytil okolo pliec a ťahal ku nejakým čudákom, ktorý sa opierali o špinavú osprejovanú stenu. Fajčili a jeden mi vydýchol dym priamo do tváre. "Arnie, je to tu desivé. Poďme radšej niekde inde. Hocikde, napríklad na pizzu."

Arnie sa desivo zasmial. "Že na pizzu...hrabe ti, alebo si vážne taká padavka, Esmie?!" Strápnená a s červenájucou tvárou som Arnieho poslušne nasledovala ku tým mužom. "Čau, starý. Ako sa má Mandy? Poslúcha, zlatíčko? Zapáľ mi!" Arnie si vytiahol z vrecka naraz tri cigarety, priložil si ich k ústam a čakal kým mu ten muž zapáli. Vytreštila som oči. "Arnie, ty, ty fajčíš?" Muži sa pobavene rozosmiali. "A keby si vedela ako, mačička." Jeden mi ponúkol cigaretu a Arnie mi ju hneď aj zapálil. Očakával, že si ju vezmem. Ale... Pri sebe som zase zbadal toho krásneho chlapca so strapatými hnedými vlasmi. Pozeral mi do očí a chytil ma za rameno. Pozrela som na mužov. Nič divné si nevšimli. Oni ho nevidia?! Arnie mi ešte stále núkal cigaretu. Pozrela som na chlapca. Na ruku si fixkou napísal Louis. Jeho meno, pomyslela som si. On nemôže rozprávať?! Pozrela som na cigaretu a následne na Louisa. Mám, naznačila som ústami. Prudko zavrtel hlavou. Arnie začal byť netrpezlivý a surovo mi ju strčil do úst. Louis ho kopol, no vyzeralo to tak, že Arnie si nič nevšimol. Louis je duch? Arnie mi vytiahol cigaretu z úst, na čo som sa rozkašľala a pred všetkými ma pobozkal.

Spomienka číslo 3. Bol deň mojich sedemnástich narodenín a ja som mala neskutočne dobrú náladu. Tancovala som po ulici a chlapci na mňa žmurkali. Vymýšľala som čo mi pripravil Arnie, aké prekvapenie. Vie, že mám narodeniny, pripomínala som mu to týždeň pred tým. Docupitala som k Arniemu bytu a nesmelo zaklopkala. Nikto neotváral. Ani po ďalších troch pokusoch. S obavami som pootvorila vchodové dvere. Bolo otvorené. Louis sedel dnu a nemo hľadel na dvere spálne, odkiaľ vychádzali čudné vzdychy. Louis si ma všimol a vystrúhal smutnú grimasu. Nesnažil sa ma zastaviť, keď som prerazila dvere Arnieho spálne a naskytol sa mi pohľad na nahého Arnieho a nejakú šľapku. Robili to priamo pred mojimi očami, až kým si ma Arnie nevšimol. Rozbehla som sa ako o dušu a ignorovala Arnieho výkriky za mnou. Arnie potom za mnou večer prišiel do bytu, ktorý mi nedávno kúpili rodičia pre väčšie súkromie. Keď Arnie zazvonil, hrala som s Louisom karty. Značne viedol. Vydala som sa k dverám, no Louis ma chytil za ruku a snažil sa ma zadržať. Nechápala som prečo, v tomto čase mala za mnou prísť babička a doniesť koláče, ako každú nedeľu. Vykrútila som sa Louisovi a otvorila dvere. Nestála tam však babička, ale Arnie. Snažila som sa mu zabuchnúť dvere pred nosom, no bol rýchlejší a pritisol ma k stene. "Zlatíčko, ľúbim ťa. Nikdy by som nezabudol na tvoje narodeniny. To čo si videla, ja.... Samantha sa na mňa doslova vrhla a ja som jej v tom nemohol zabrániť." "No nevyzeralo to tak," pozrela som na Louisa. "Ten tiež pokrútil hlavou." Arnie sa otočil smerom, kde stál Louis. "Ale ty mi MUSíŠ veriť, si predsa moje dievča a... čo stále pozeráš do nema? Máš nejakého imaginarného kamoša?!" Začervenala som sa. "Tak prepáč mi už, miláčik. Už sa to nestane," zašepkal mi Arnie do uška a začal ma bozkávať. Vyzliekol mi šaty a mne sa zahmlil zrak.

Spomienka číslo 4. Ležala som v Arnieho náručí a pozorovala Louisa. Nie je veľmi nadšený mojim vzťahom s Arniem. Ale ja ho ľúbim. Už celý polrok nič nevyviedol a ani som ho nepristihla v posteli s iným dievčaťom. Chodíme spolu po parku, na zmrzku a bozkávame sa v kaviarniach, ako každý normálny pár. Arnie mi hovorí ako mi to sluší v tých nových džínoch a ja jemu, ako ho milujem. No proste 100%. Arnie sa z ničoho nič postavil a vzal mi z rúk vanilkový nanuk. "Zlato,.. už to s tými sladkosťami dosť preháňaš." Nechápavo som na Arnieho pozrela. "Ako to myslíš?" "Noo, že si dosť pribrala. Začínajú sa ti guľatieť krivky." Vydesene som pozrela na svoje bruško. Bolo ploché ako doska. Alebo sa mi to iba zdalo? Vrhla som zúfalý pohľad na Louisa. Na doštičku napísal: Ten hlupák ťa iba provokuje, Esmie. Si nádherná a plochá ako prútik, tak ako vždy.Mala som sto chutí Louisa vybozkávať do nepríčetností, no čo by si o mne Arnie pomyslel, že sa muckám so vzduchom? "Arnie, vráť mi ten nanuk a prosím, nezapáraj do mňa už." Ani neviem, ako sa do mňa dostalo toľko odvahy. Zaskočilo to aj Arnieho. Tvár skrútil do zachmúrenia a vyštekol na mňa: "Si tučná rozumieš?! A takto sa so mnou nebudeš rozprávať! Včera si mi nedala prachy, z čoho mám podľa teba platiť fet?!" Vyšpúlila som oči, že to povedal takto priamo. Už dlhšie viem, že tie peniaze, ktorými ho každodenne zásobím, nepoužíva na platenie liečby chorej sestre, alebo na platenie splátok bytu. Pred dvoma mesiacmi sa ku mne nasťahoval, potom čo mu zhabali byt, lebo neplatil splátky. Zistila som, že tie peniaze utráca na drogu a čisté striekačky. A to týždeň dozadu, keď si na krajnej uličke, kde som ho sledovala, vymenil libry stiahnuté v gumičke za niekoľko kilogramov nejakého bieleho prášku, kokaínu, heroínu....je mi to jedno. Dôležité bolo to, že som zistila, že môj priateľ droguje. Nikdy si nič nevpichol predo mnou,takže to bol taký náraz do zad. O mojom sledovaní som mu nepovedala ani ň, ešte by ma obviňoval z toho, že nemá žiadne súkromie. Teraz, keď sa tak otvorene priznal, som si vydýchla a pevne sa rozhodla, že už mu žiadne prachy nedám. Nech s tým prestane, keď ešte nie je v takom zlom štádiu, žeby sa musel ísť liečiť zo závislosti. Alebo je?! "Ja ti už nedám ani dolár, Arnie! Prestaneš s tým, len si ubližuješ, preboha! A prečo?"

Zdvihol ku mne ruku a silno ma udrel po líci, až som spadla na zem. Poobzerala som sa okolo seba. Louis tu už nebol. Neostávala mi iná možnosť, len sa zbaliť a vypadnúť preč, vypadnúť z tohto vzťahu. Pre mňa, za mňa, nech si tento byt nechá, pôjdem bývať k rodičom. Len nech mi už neubližuje....


Spomienka číslo 5. Louisa som už nevidela. Asi ostal spokojný s tým, že som to ukončila s Arniem a jeho misia bola u konca. Bol niečo, ako môj anjel strážny, vždy pri mne.

Opaľovala som sa pri bazéne a trávila letné počasie. Vtom mi zablikal mobil. Dve nové správy. Pravou rukou som si zastrela zrak pred ostrým slnkom a žmúrila do mobilu. Jedna správa od operátora, bla bla a druhá od.... Bruna. Bruno bol Arnieho kamoš a veľmi som si ho obľúbila. Boli nerozlučnou dvojkou, až kým Arnie nezačal fetovať. Vtedy si Bruno povedal dosť!, podobne ako ja. So zatajeným dychom som začala čítať.

Milá Esmie,

musel som ti to napísať. Viem, že si Arnieho milovala a preto ti to musím povedať. Aspoň prostredníctvom SMS- ky. Arnie už nie je. Našli hopri brehu rieky. Jej názov nie je potrebný. Postreleného, stratil veľa krvi a našli ho príliš neskoro. Vinník je neznámy, no ja si myslím, že to bol nejaký jeho "kamarát", s ktorým sa hádal o drogu, keďže sa pri ňom našiel rozsypaný prášok a v ruke pevne zvieral balíček od heroínu. Toto som ti chcel povedať. Prosím, nič si nesprav, Arnie si to už len kvôli tebe zaslúžil. Niesom krutý, skôr realistycký. Ahoj :/

Skočila som do bazénu a vrešťala tam ako pomiatnutá. Snažila som sa utopiť, držala som sa pod vodou a trhala si vlasy. Zacítila som teplé ruky na mojich bokoch. Brat ma vytiahol...



Obrazovka laptopa sa vypla a ja som pozerala už len do tmy. Vidina? A kto bol ten Louis? Poobzerala som sa okolo seba a niekoľko stolov predo mnou na mňa pozeral...Louis. Vpíjal sa mi do očí a slzy mu stekali po lícach. Postavil sa, zamieril ku mne a otvoril náruč. Hneď som sa mu do nej vrhla. Potom som vyhľadala jeho pery. Stretli sa nám v dlhom nežnom bozku. Louis ma zobral do náručia a vybehol von z kaviarne. Bežal so mnou až k nejakému drevenému domčeku, kde ma opatrne pustil do prúteného kresla ku krbu. "Nepoznám ťa, viem len tvoje meno, Esmie a poznám tvoje spomienky. Jediné čo viem, je to, že ťa ľúbim. Nikdy ti neublížim." S úsmevom som mu ukazováčkom prešla po lícnej kosti. "Môj anjel strážny," zašepkala som, "ale.. budeš ma ľúbiť aj zajtra?" Miesto odpovede ma sladko pobozkal na čelo. "Forever. I promise."


Ach... je to dlhé, no nechcelo sa mi to rozdeľovať a napínať vás, kočky. Milujem šťastné konce, ako ste si už všimli. Jediné, o čo vás chcem poprosiť, je aspoň slovný komentár, každá ktorá si to prečíta. :)xxx



Life is a hard road to success 5.časť

22. june 2012 at 11:51 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Life is a hard road to success



Hallo! Hello! Aloha! Bonjour! Ciao! Viac jazykov mi teraz na um nezíde :D Táto poviedka má napadla len tak a tá nová zápletka s tým obrazom tiež prišla tak automaticky.... Keď sa rozbehnem, už neviem prestať :)

Life is a hard road to success je môjmu srdcu blízka poviedka a postavu Emmy zbožňujem! Je totiž skoro presnou kópiou mňa ;)) xx LOVE YA, Girls!)



-5.časť-



--

Zberal sa na odchod, no ja som ho ešte jemne zastavil a pošepkal.
"Sľúb mi, že dáš na Agnes pozor. Aby bola v hrade, aby čo najmenej vychádzala do dediny. Aby mi....uverila."
Zaynovi prešla po líci slza. "Sľubujem."

--



Bežala som ako o život. Pri bráne hradu som omylom celou silou vrazila do mladého pekného rytiera so strapatými hnedými vlasmi. "Hm, prepáčte. Je toho teraz na mňa priveľa." So sklopeným zrakom som utekala do svojej komnaty a zašila sa pod prikrývkou. Bolo mi jedno, že pri kráľovskej návšteve je potrebný každý pár rúk. Snažila som sa stráviť Harryho slová. Obraz, maliar, holohlaví bradatí chlapi, smrť...moja smrť. Harry mal odjakživa veľmi bujnú fantáziu, ale takéto niečo by nevymyslel. Nesnažil by sa ma na smrť vystrašiť, alebo mi ublížiť. Alebo som sa snáď ostro zmýlila?! Vyšla som na balkón a pozerala na vychádzajúce slnko. Kde by som tak mohla ísť poriadne rozmýšľať? Kráľovské záhrady, skvelý nápad. V týchto hodinách tam trávia čas akurát tak záhradníci a bohaté deti. Vyzula som si topánky, aby nebolo počuť ich klopkanie po kamennej dlážke a s obrovským klobúkom, ktorý mi zakrýval tvár som vyšla von.

Pohľad mi ihneď zastreli slnečné lúče a slabý vetrík mi rozfúkal rozpustené neupravené vlasy. Na podobné blbosti ako rúž, alebo drdol som práve nemala čas ani chuť. Vykročila som k opustenému mohutnému buku v strede záhrad. Oprela som sa o jeho drsnú kôru a načúvala zvukom vtákov. Už som pomaly zaspávala, keď ma vyrušil zvuk drevenej píšťalky nad mojou hlavou. Rýchlo som sa postavila a ocitla sa tvár v tvár Liamovi Paynovi. Už zasa. Preboha, čo ma sleduje? Ja sa s ním nemôžem rozprávať. "Dobré ránko," usmial sa. "Je už desať hodín," drzo som odvrkla a chystala sa na odchod. "Ale, ale. Niekto tu nemá dobrú náladu, že?" zaškeril sa a týmito slovami ma donútil zastať. "Láskavo ma neprovokujte, veličenstvo. Niesom typ čo poslúcha." "Tak to je škoda. No, keď nechceš prísť o česť, mohla by si mi aspoň povedať svoje meno." Usmiala som sa na svoje bosé nohy. "To má byť vydieranie?" Pristúpil bližšie. "Možno." Pozrela som sa mu do tých jeho orieškovohnedých očí. Využil moju slabú stránku. Žeby o nej vedel?! Vzdychla som si. "Agnes.." Usmial sa mi do tváre. "Liam.. a vykanie, alebo veličenstvo, pff už nechcem počuť. Rozumieme si, Agnes?" Miesto odpovede som sa skryla za strom. Vľavo som zbadala jeho dokonalú tvár, vykukájucú spoza stromu. Rýchlo som pokračovala v obchádzaní stromu. Do kolečka sme chodili fú, dlho, až kým som do neho v cúvaní nenarazila a skoro spadla na zem, keby ma nezachytil. Rýchlo som sa vymotala z jeho náručia a s úsmevom na tvári utiekla.



"Páčiš sa mu,"zatlieskala Emma. "Nie, nepáčim," rázne som zamietla. "Ale áno, Agnes. Ani sa mu nedivím, si taká krásna a múdra a vtipná!" "A ty si bláznivá!" zasmiala som sa. Vymieňali sme si svoje novoty v Emminej komnate. Povedala som jej všetko. Skoro všetko, na istú vec som nemohla prestať myslieť. "Mám dve bombastické správy. Jednu lepšiu pre mňa a druhú pre teba. Ktorú ti mám povedať skôr?" "Tú lepšiu pre mňa." "Ehm, ehm, takže...zajtra príde Hayle!" Vykúzlila som šťastný úsmev. Skoro som na ňu zabudla. "A teraz tá druhá,zase som videla toho sexi rytiera,ktorého sme nezastihli ráno. Určite tam ešte bude! Bez teba som sa však veľmi nechcela zapájať do konverzácie s ním... si predsa moja opora, niečo ako chrbtica, nie?" Schmatla ma za ruku a už sme bežali dole schodmi k bráne. "On tam nebude, Em." "Ale bude, uvidíš!"zvolala. A vážne tam bol. V celej svojej obrnenej kráse sa opieral o bránu a pohmkával si nejakú melódiu. "Zdravím, slečny. Potrebujete niečo? Och, princezná. Klaniam sa, výsosť." Zachichotali sme sa. "My len potrebujeme nejakú pánsku spoločnosť. Boli by ste taký milý a chvíľku s nami pokecali?" zaklipkala Emma riasami. Bolo vydno, že rytier je z toho veľmi vykoľajený a červeň prezrádzala neistotu. "Keď si to želáte, dámy," povedal napokon a zložil si z tváre helmu. "Ja som Louis," podal ruku mne a potom Emme. "Nieste mladí na prácu rytiera?" usmiala sa Emma. "Mám 20, výsosť." "Uúú, takže starší," zašepkala mi Emma do ucha a zachichotala sa. "Nemáte snáď, dievča?" Louis pokrútil hlavou. Pokračovali vo svojom flirtovaní a ja som sa obrátila okolo svojej osi. Podľa slnka som vedela určiť, že už bude ku obedu. A ja sa tu len tak flákam, to nie! Pobozkala som Emmu na líce a usmiala sa na Louisa. V pohode chlapec. V kuchyni bol nával, mala som čo robiť aby som nabrala to správne rýchle tempo ako ostatní.



Na druhý deň som už nesmelo prešľapovala na mieste a v prístave očakávala príchod Haylinej lode. Išli so mnou len Emma, Zayn, William a kráľovská garda. Klamal ma zrak, alebo som naozaj v malom dave zbadala Liamovu hlavu? Neklamal. Pozreli sme si do očí. Povzbudzujúco sa na mňa usmial, no zrejme nemal v úmysle zapojiť sa do debaty a držal si odstup, začo som mu ostala vďačná. Minúty ubiehali, no Haylina loď stále neprichádzala. "Čo keď loď stroskotala, alebo čo keď tam vôbec nedorazila? Čo keď sa Hayle niečo stalo?" ustráchane som v objatí šeptala Emme. "To neprichádza do úvahy. Po tvoju sestru, Agnes, som poslal najodolnejšiu loď v prístave a posátka je hodná len truhlice plnej zlata," začul ma William a cieľavedome pozeral na more. V diaľke som zbadala približujúci sa objekt a pomaly sa dalo rozoznať, že je to loď. Uľahčene som si vydýchla a ešte tuhšie sa privinula k Emme. "Je to Haylina loď, však?" "To si píš," povedala radostne Emme a pohladkala ma po vlasoch. Loď zakotvila v prístave. Ponáhľala som sa k nej a ignorovala vietor, ktorý mi ničil drdol. Zastala som pred zábradlím a so silno búchajucím srdcom som si predstavovala ako bude Hayle vyzerať. Vlasy jej podrástli, alebo si ich ostrihala? Oči obsahujú stále ten detský jas, ktorý som si pamätala z jej detstva, alebo sa už vytratil? No tak, Hayle, vystúp už...

Palubné dvere na lodi sa otvorili a to už som vnímala len Hayline neskutočne šťastné oči, ktoré sa hnali ku mne. Chytro sme si padli do náručia a silno sa stískali. Hayle sa mi rozplakala na pleci. Tíšivo som ju hladkala po chrbte. "To bude dobré, neboj, sestrička." Jemne som si ju odtiahla a pobozkala na obe líca a čelo. "Niesi unavená? Poď, musíš si ísť pospať." Hayle stále smrkala a túlila sa ku mne. "Ach, Hayle." Emma ku nám nesmelo pristúpila a obe nás tuho objala.

"Dievčatá moje...teraz sme všetky pokope. Hayle,...tak si mi chýbala, srdiečko. Naozaj máš 12? Vyzeráš na 16, zlato. A si chudá ako tintítko." Hayle sa cez slzy usmiala. Vďačne som na Em žmurkla. Jeto skvelá priateľka.

S Emmou sme podopreli Hayle, keď vtom sa na ňu vrhol Zayn. Prevesil si ju cez plece a zľahka pohadzoval. Hayle sa pobavene smiala. Niekto ma chytil za rameno. Otočila som sa k Liamovi. "Som rád, že tvoja sestra dorazila v poriadku, Agnes. Dopočul som sa, že ostatné deti nemali také šťastie," pregĺgla som, "práve preto som rád, že je Hayle živá a zdravá. Už len kvôli tebe, zaslúžiš si to." Jemne som sa usmiala. "Ako to môžeš takto povedať, Liam? Nikomu som v živote nepomohla, nikomu som nezachránila život, ani ho neurobila šťastným. Nezaslúžim si nič." Visel mi na perách a po poslednom slove ich zakryl. "Pššt, toto nemôžeš povedať. Emma by bez teba ani nebola, na nikoho si ešte nepovedala ani krivé slovo, pokiaľ viem. Vyrastať bez rodiny a napriek tomu šíriť dobro a pohodu. To už niečo je, nie?" Pokrútila som hlavou. "Aj ostatní sú na tom tak ako ja. Ba ešte horšie..." "Mňa teraz nezaujímajú ostatní. Mňa zaujímaš TY, Agnes." Začervenala som sa. Žeby mu na mne predsa záležalo? "Prepáč, už musím ísť. Ak si si nevšimol, práve mi po piatich rokoch dorazila sestra," prudko som sa obrátila a dala sa do behu. "Počkaj! Agnes, prosím." Ani som sa neobzrela. Prečo som taká? Prečo stále utečiem? Prečo je ku mne taký dobrý? Prečo sa desím pripustiť si ho k telu? Prečo???

Tak čo, baby? Páči, nepáči? :))

Another world 18. časť

21. june 2012 at 20:58 | *Evush* |  Another world

Another world


Áno, áno, som strašná lajdáčka, viem!! Už som 5 dní nič nepridala?? Sorryy baby, ja teraz mám strašne nabitý program a to skvelé počasie, och... Teraz len s kamoškami vonku a večer zaľahnúť do postele po maximálnom vyčerpaní :)) Budem striedať A.W. a L.I.A.H.R.T.S. aby to bolo spravodlivé, aj keď teraz sa mi to viac rozbehlo v L.I. (skratka, nechce sa mi všetky písmenká písať..) Možno už je teraz A.W. nudné, no čo narobím :/ Postupom času tu hodím aj nejaké jednodielovky a chcela by som sa spýtať, kto by tam mal z chlapcov byť?? (koment! :-*)

Ľúbim vás, kočky. ENJOY! xx


-18. časť-


Z pohľadu Alicie

Sedím v obývačke, napchávam sa koláčikmi so Starbucksu a stále dookola pozerám romanťáky typu Twilight a Titanic.Práve som pri časti, keď Rose stojí na zábradlí, ruky vo vzduchu ako krídla vtáka a Jack ju istí na bokoch. Hlavou mi preletí spomienka na jarné rande s Niallom. Zobral ma na prístav plný lodiek všakovakých veľkostí a tvarov. Prenajal tú najmenšiu, najútulnejšiu s priestrannou palubou. Prestrel deku, nalial červené víno a naznačil mi aby som sa mu oprela o kolená. To najkrajšie však ešte len prišlo. Západ slnka vrhal na našu loďku červené, oranžové a iné teplé farby. V Niallovom náručí som sa cítila tak...bezpečne. Pobozkal ma na ústa, krk až po uško a ja som v bruchu miesto motýľov zacítila rovno vtáči kŕdeľ. Z vrecka blejzera vytiahol malú bielu krabičku so zamatovou stuškou. Bola som si takmer istá, že tam bude zásnubný prstienok, no môj inštinkt ma sklamal. Vnútri ležala strieborná retiazka s malou hrdličkou na konci. "Ja mám druhú," povedal, "takto budeme spojení navždy. Nikdy si ju nezložím, sľubujem." Dve navlások podobné retiazky s hrdličkami, ktorých zobáčiky sa dali spojiť, sme si prevesili cez hrdlá a odhodlane si hľadeli do očí.

Táto spomienka ma doriadila ako šíp s nabrúseným hrotom. Do rúk som zovrela hrdličku, na ktorú dopadla slza. Niall túto "hlúposť" už určite nenosí, prečo aj, keď som taká sprostá? Nestojím za to. Skončím stará, bezdetná, sama a utopená v spomienkach. Do dverí vrazila Celine. Nikdy nemyslí na to, že slušní ľudia sa zvyčajne zamykajú. Viem, že je to ona. Okrem tejto úžasnej baby za mnou totiž okrem rodiny nechodí nikto. Celine vtrhla do miestnosti a prudko zavrtela hlavou. "TY, Ali zlatá, sa nebudeš takto trápiť kvôli nejakému chalanovi. Za akýchkoľvek okolností sa teraz postavíš, namaľuješ, pekne oblečieš, nasadíš štekle a ja ťa čakám vonku, zlato. Bye!" Omámene som zažmurkala očami a chvíľu sa snažila stráviť situáciu. Poslúchnuť ju, alebo radšej nie? Druhú možnosť by som prijala s otvorenou náručou, no cieľavedomú Celine je lepšie posluchnúť. Vykročila som do kúpeľne a neveriacky som pozerala na svoj odraz. Kedy som tak pribrala? Odkedy mám roztrapkané končeky vlasov? A už vôbec nechápem to, že má moje obočie také gigantické rozmery. Ale má to jednu svetlú stránku- takému Yetimu by som sa páčila :) To je ono- budem žiť v horách, ďaleko od toho mestského rozruchu, s chlpatým mužom v posteli- alebo skôr v brlohu? Po teplej sprche s citrusovým gélom som so skrine vytiahla prvé čo mi prišlo pod ruku- voľná rifľová košeľa s úzkymi rukávmi, pod to tričko, teplá bunda, vysoké čižmy na opätkoch, džíny a klobúčik na hlavu. Vlasy som si prečesala kefou a spravila voľný drdol. Keď som bola so sebou ako- tak spokojná vyšla som na ulicu a už sa na mňa vrhla Celine. Objala ma a ťahala k svojmu autíčku. Je to riadny prepadák, každú chvíľu mu zdochne motor. Sadla som si na miesto spolujazdca a zapla rádio. Ako inak, dávali skladbu od One direction, z ich nového alba. Rýchlo som preradila kanál a zírala na cestu. http://www.youtube.com/watch?v=s8cbak34DR0

"Kde vlastne ideme?" spýtala som sa Celine.

"To sa dozvieš v ten správny čas."

"Tak kde?!"

"Niekde..."

"Ťava!"

"Koza!"

Rozrehotali sme sa nad svojou primitívnosťou. "Ale najprv ideme nakúpiť. Jar sa už blíži, naše krátke prázdniny končia." "Krátke? Mne sa zdá, akoby tú výšku rekonštruovali celé mesiace!" "No vidíš, pritom to boli len tri týždne a my sa zase vrátime na internát. Aj sa celkom teším na Rae. Je to fajn baba, dobre, že sme na internáte skončili s ňou a nie s nejakou barbinou, ako to je v telke.." "Hmm" Celine zastala pred najbližším nákupným centrom a ťahala ma k veľkému butiku.



--o tri hodiny--

"To má byť to prekvapenie?" stiahla som okienko na aute a hľadela na obyčajne nudný dom s čiernou strechou. "Odkedy sa z teba stala primadona, Alicia?" postrčila ma Celine. Keď mi Celine po nákupoch povedala, že dneska je môj šťastný deň, že má pre mňa prekvapené nejaké mega prekvapenie, srdiečko mi radostne poskočilo. Ale toto... ako každý obyčajný domček v Londýne. "Naviac, tí čo tam bývajú, majú pekelný dôvod mať takýto napodiv obyčajný domček. Medzi nimi aj môj bratranec." Pozrela som na ňu. "Ty máš bratranca, Celine? Ale...veď vždycky melieš len o sesterniciach, sestrách, ale bratranec?" pokrútila som hlavou. "Prepááč, Ali. Nechcela som to pred tebou tajiť. Musela som sa však naučiť ti dôverovať. Ty to pochopíš hneď, keď ho stretneš." "Tak už nech si s tým výnimočným človekom podávam ruku," usmiala som sa na ňu. Celine ma so zubatým úsmevom potiahla za ruku a viedla k dverám. Miesto zaklopania zapískala a potom zazvonila. Asi po minúte otvoril usmiaty ......moment! Usmiaty, usmiaty Liam! Ten Liam, člen 1D!!!

Skoro som zletela zo schodov, keď som ho zbadala a on na tom bol podobne. "Al- Alicia? Čo ty tu prepána robíš? Ako, prečo..." "To sa spýtaj jej!" slzy už som mala na krajíčku. Liam je jej bratranec? Čo keď je vnútri Niall? Celine zízala raz na mňa, raz na Liama, ako kapor na suchu. "Vy sa poznáte?!" "To je dlhý príbeh, Celine," prísne som na ňu pozrela, "a nemohla si mi rovno povedať, že Liam je tvoj bratranec?" Vzdychla si. "Nie." "Prečo?" pozrela som na stále prekvapeného Liama, stojaceho v dverách. "Lebo nie je," povedala.

Nič som nechápala. Zmätene som pokrútila hlavou a otočila sa na odchod, keď... "Hej! Počkaj, ty už odchádzaš? Ahoj, Celine, to je tá tvoja priateľka o ktorej mi stále básniš?" Bol to JEHO hlas. Och, tak dlho som ho už nepočula. Jeho hlas mal veselý detský podtón, presne ako vtedy vlani. Rozoznala by som ho aj v sne. Chvíľu som tam stála, otočená od nich a rozmýšľala či utiecť, alebo sa pozrieť na tú jeho anjelskú tvár. Dosť mi pomohol, keď podišiel ku mne a otočil si ma k sebe.

Jeho výraz bol taký... sklenný. Červeň z tváre odletela, na jeho tvári si urobila miesto mŕtvolná bieloba. Pripomenulo mi to jednu tureckú rozprávku. Kupec blúdil púšťou, viedlo ho iba slnko a mesiac. Chcel nájsť inú krajinu, iný svet plný zelene, slnka, saván, vodopádov a dobrosrdečných ľudí. Veril, že raz ho nájde. Po tridsiatich rokoch blúdenia po púšti, uvidel malé osadenstvo stromov a za ním, na oblohe, to čo hľadal. Miesto, kde sa strieda slnko s mesiacom. Dal sa do behu a prerazil kilometer stromov. To čo tam bolo, ho zarazilo a spravilo mu mŕtvolný výraz. Bola tam zase len púšť a vyschnuté koryto rieky. Akoby narazil do sklennej steny. Spadol do piesku a rozhodol sa, že tam už aj zomrie. Nevráti sa späť medzi krajanov, budú ho považovať za blázna. Zomrie tam, kde nevládal.

Existuje aj šťastná verzia, na tú však teraz nemám ani pomyslenia. Niall na sucho prehĺtol. Celine podišla k nám. "Alicia! Niall je ten chlapec, pre ktorého sa tak trápiš? Vy ste spolu chodili?" Sklopila som zrak. Ako sa odtiaľ čo najrýchlejšie a najnenápadnejšie vyparím??

"Ja už pôjdem. Aj tak nikto nie je nadšený mojou prítomnosťou a ja vám to nemám za zlé. Nenávidím sa za to, no... Niall. Ľúbim ťa a chcem aby si bol aj naďalej so svojou snúbenicou šťastný." So slzami v očiach som sa rozbehla po chodníku a zabočila do uličky.

"Alicia! Ali! Veď to je desiatky kilometrov odtiaľto! Och! Začína pršať! No tak neblázni, dočerta!" začula som za sebou zadychčanú Celine. Bežala som ďalej. Po chvíli som to nevydržala a sadla si na lavičku. Slzy sa mi rynuli z očí. "Bože, on je taký krásny, milý, talentovaný a,a... Z vrecka bundy som vyhrabla veľkú látkovú vreckovku a zaboryla si do nej tvár. Prečo?! Po chvíli som začula zvuk motora a brzdier. Zdvihla som uplakanú tvár s rozmazaným make- upom a pozrela do tých jeho anjelských očí.

"Och, Niall," rozplakala som sa mu na pleci, "prečo sa mnou vôbec zahadzuješ? Ja som taká.. hlúpa." Zdvihol mi bradu. "To si. Ale každá hlúposť má svoju príčinu. A ty mi ju povieš, Alicia," povedal rozhodne a ostro ma potiahol ku svojmu autu. Pripútal ma a ja som zacítila jeho kolínsku a gél na vlasy. Utrela som si slzy, pozrela do spätného zrkadielka a zažila šok. Keď už je ten Yeti môj manžel, prečo by nemohla byť mojou sestrou ježibaba so Snehulienky? Rýchlo som si s tou nešťastnou vreckoukou pretrela tvár, aby som si aspoň nejak zotrela ten roztečený make- up. Niall zaparkoval pred nejakým pustým okrajovým skladom a pozeral do nema. Ticho prerušovalo len klopkanie dažďa a náš pravidelný dych. Vtom sa Niall zvrtol ku mne, pritiahol si moju tvár k svojej a pery sa nám stretli v horúcom bozku.

Life is a hard road to success 4.časť

15. june 2012 at 19:40 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Life is a hard road to success



Takže, tentoraz tu nebudem veľa kecať a zdržiavať a poviem len...

...ENJOY! HOPE YOU LIKE IT!! xx



-4.časť-

--

Vrazila som do nejakého dievčaťa, do Emmy. "Emma! Aj ty si už taká hladná ako ja?" Oblizla si pery. "Že sa pýtaš. Čo rozhovor s Williamom?" "Začiatok bol dosť humorný, potom ti to vyrozprávam." "Poď! Musím ťa zoznámiť s jedným novým chalanom. Je strašne zlatý a patrí ku kráľovskej garde Payna," za moje námietky ma potiahla za ruku.

--

"Em, spomaľ.." Unavene som sa chytila za boky a na chvíľu zastala. "Ty teda nemáš bohvieaku kondičku," s úsmevom nadvihla jedno obočie. Namosúrene som pokrčila plecami a následovalala, už Emmine pomalšie kroky. Zastala na prízemí zámku a nesmelo vykročila ku vstupnej bráne, kde stáli rytieri. Okamžite sa Emme poklonili a mňa odignorovali. "Prajete si niečo, veličenstvo?" "Ehm, predchvíľou tu bol taký zlatý brunet, asi tak 20, vysoký a kútiky úst mal jemne zdvihnuté. Neviem, či to bol jeho prirodzený výraz, alebo bol len vyvedený z mojej prítomnosti. No, to sa tiež nedá vyčiarknuť zo zoznamu," zaškerila sa, po pozretí do cestovného zrkadielka. Varovne som štuchla do Emmy, lebo rytieri už mali čo robiť aby sa nerozosmiali. Ona však mlela ďalej. "Musíte vedieť kde je! Vyzeral neuveriteľne sympaticky, musíte sa s ním priateliť, no tak... Jedine, žeby už bol ženatý a ja som ho desila, otravovala, tak vás poprosil, aby ostal v anonyme." Emma sa na mňa zúfalo pozrela a ja som sa pobavene rozosmiala. To už bolo na rytierov priveľa a tiež sa rozosmiali, ale tak noo..predstavte si akoby sa smial Rambo..tak títo mohutní rytieri by sa mu mohli kľudne so svojím hurónskym smiechom vyrovnať (viem, že Rambo vtedy neexistoval, hoci ani teraz neexistuje, ale bol sfilmovaný :)) to ma ako prvé napadlo a nechcelo sa mi to meniť). Nechápavú Emmu som od nich odtiahla preč.
"Ja to nechápem, z čoho sa tak smiali?! A ty??"

"Emma, nechaj to tak. Jediné čo chcem momentálne počuť, je moje odgrgnutie pri raňajkách," povedala som možno až príliš hlasno a neuveriteľne sme sa rozosmiali. Za nami ku mne doľahol zvuk krokov, ale radšej som sa neotočila. Čo keď ma niekto počul?!! Musím sa ovládať, preboha. Z rohu vyšiel ten najkrajší chalan na svete s orieškovohnedými očami, on, Liam. Emma sa na neho pohoďácky usmiala a navzájom sa uklonili. "Dobré ráno, princezná. Ako ste sa vyspali?" pobozkal Emme ruku. Vtedy ma rozbolelo brucho- niečo sa vo mne pohlo- žiarlivosť? smútok? nádej? alebo dokonca hnev? Neviem to posúdiť. Mne Liam venoval dlhý sústredený pohľad a s úsmevom odišiel. Pánajána, ja som sa mu zabudla pokloniť! Som ja ale nepodarok, najprv ono vypustím z úst a teraz sa už neviem pokloniť ani princovi. Emma ešte chvíľu s úsmevom stála na mieste. "Ten chalan stojí za pokus. Je aj veľmi pekný." Mala som jej chuť vyškriabať oči. "Em, vieš ty vôbec, čo tu melieš?! Akože, stojí za pokus? To tým myslíš jednu peknú noc a the end?" Emma sa spokojne zachichotala. "Neboj, viem. Len som ťa skúšala, miláčik. Videla som, ako na mňa zíráš, keď mi pobozkal ruku. Moja drahá Agnes sa zamilovala." Predstierala, že fňuká. Štuchla som ju. Už 2.- krát. "Nezamilovala som sa. Veď ho ani nepoznám. Len včera som mu niesla vodu s citrónom a.....láska, ľúbim ťa- to sú pre mňa veľmi dôležité slová, nehodlám ich len tak premrhať na nejakom princovi." Emma sa zaxichtila. "Takže single a navždy šťastné!" chytila ma pod pazuchu a smerovali sme ku jedálni. "Ups, ďalej už nemôžem," pozrela som na zbrusunové dvere do kráľovskej jedálne. Vlastne jedinej jedálne, obyčajní, ostatní ľudia z hradu sa najedli buď vo svojich komnatách, alebo"kde to išlo". Moja drahá priateľka na mňa vrhla zúfalý pohľad. "Neboj Em, najem sa so Zaynom."



"Agnes, naleješ mi mlieko?" pretancoval okolo mňa Zayn. Na chvíľočku som pozrela von oknom. Vždycky som chcela žiť v dedine, ten pokoj, voľnosť, zvuky piesní a zvierat na dvoroch. Pre mňa všetko ako z rozprávky. Hoci domy v dedinách pri zámku sú skôr domčeky a jedlo je najčastejšie obilný chlieb, zelenina, mlieko, voda a len málokedy mäso alebo syr. Ja by som sa však cez to všetko dokázala preniesť, kamenné steny hradu, v ktorom som skoro 24 hodín, mi zachvíľu spôsobia klaufstrofóbiu. "Ach, Zayn, chcela by som žiť v dedine, tak ako ty," pozrela som ako sa zayn napcháva už zbytkami raňajok. Ja som toho veľa nezjedla, asi som sa tak zamyslela, že ma Zayn rýchlo predbehol. "To by si nechcela, ver mi. Čo by som ja dal za to, že by som sa 3- krát do dňa PORIADNE nasýtil, chodil oblečený v šatách princeznej, ktorá je mimochodom moja NAJLEPŠIA priateľka, mal VLASTNú krásnu komnatu a..." kopla som ho pod stolom. "Tak už toho nechaj." Oblízol si pery. "Niesi hladná, Agnes?" "Hmm, prežijem to. Kde je Hazza?" Hazza je Harryho prezývka, ktorú Zayn vymyslel rok dozadu na Harryho sedemnástich narodeninách. "Vidíš, že ma to nenapadlo. On s tým jeho psím výrazom vždycky potiahne toľko jedla. A ja by som ráno jedol aj za dvoch. Poď, zájdeme za ním." Agnes ma chytil za ruku a viedol k Harrymu domu, hoci som tam už bola viac než milionkrát. Cestu poznám aj po slepiačky. Zayn a Hazza sú priateľmi odjakživa. Zayn trávi všetok svoj voľný čas s Harrym a ja s tými dvoma bláznami.

Zastavili sme pred dverami Harryho domu. Zayn šesťkrát zaklopal, to číslo znamenalo, že som to buď ja, Zayn, alebo obidvaja spolu, ako tentokrát. Zatiaľ čo som počula dupanie po schodoch, rozhliadla som sa okolo. Harryho dom vyzeral skoro najlepšie zo všetkých okolo. Harry bol odmalička sirota, matka zomrela, otec nezvestný. Naučil sa samostatnosti a dodnes je veľmi šikovný a skromný. Dom kúpil od nejakej dievčiny, s ktorou zrejme predtým chodil a má ho doteraz. Keď chce mať však dostatok peňazí na všetko, musí mať niekoľko džobov. Medzi inými aj jeden veľmi primitývny. Lichotí ženam, skladá im báse, spieva, tancuje, robí masáže a občas sa s nejakou vyspí :)) Za to mu platia slušnejšie ako Zaynovi, najmä také zavalité barónky, ktorým sa už mužské pohlavie otočilo chrbtom. Ani sa im nedivím, Harrymu úsmevu, očiam a najmä hustým kučerám neodolá nikto. Párkrát ani ja. Kroky k dverám boli čoraz hlasnejšie a nakoniec nám Harry s vystrašeným pohľadom otvoril len na malú škáročku. Zayn hneď vedel čo sa deje a rýchlo vkročil dnu, no ja som tam stála ako soľný stĺp a s otvorenými ústami odhadovala situáciu. Harry ma ako najväčšiu hlupaňu za pás vtiahol dnu a zamkol niekoľko zámok, ktoré obvykle nemal. Potom sa s uľahčeným výdychom jemne usmial. "Neviete si predstaviť, ako ste ma vystrašili." "Och, to sme nevedeli. Zayn vyhladol a chcel sa u teba druhýkrát napapať, že Zayn?" Zayn na mňa vrhol vražedný pohľad, no Harry sa potichu zasmial. Hneď bolo jasné, že všetko tu nie je v poriadku. Pristúpila som k Harrymu. "Harry,...čo sa deje?" Na okamih sa mi zahľadel do tváre a prehltol. "Je to len moja chyba, Agnes. Musíš mi to odpustiť. Ty jednoducho....musíš," jeho hlas skoro nebolo počuť. Zayn stál obďaleč a bez dychu nás pozoroval. Chytila som Harryho za ruku a chytro ho ťahala do obývacej miestnosti. Sadol si na hojdacie kreslo a ja na taburetku oproti nemu. Zayn stále nechápavo, tak ako ja, stál v ráme dverí. Harry bol biely ako stena. "Išiel som na trh, niečo potiahnuť. Vážne som MUSEL. Teraz toho nemám veľa vo vačku. Pár vecí som zvládol bez problémov, no potom som sa dostal ku kútiku s obrazmi. Maliar so sústredeným pohľadom v tvári maľoval portréty ľudí, krajinky, zátišia. To teraz nie je podstatné. No tie obrazy, to bolo niečo nádherné. Rozhodol som sa, že poskladám nejaké tie peniaze, ktoré ešte mám a kúpim si nejaký obraz. Ale potom som uvidel....teba." Zalapala som po dychu. Blúzni..., "áno, bola si to ty. Na menšom obraze v zlatom ráme, s úsmevom na perách a v tých krásnych modrých šatách, ktoré si mala včera na slávnosti. Nevieš si predstaviť, ako ma to prekvapilo?vytočilo?pobúrilo? No, zavolal som toho maliara a spýtal sa na ten obraz. Povedal, že to dievča na obraze je jeho krásna dcéra, ale ty predsa," pregĺgol, "no, tvoj otec je už v nebi. Strašne ma nahnevalo, že maliar klame a vybafol som na neho, "Klamete! Ste hnusný klamár! Dokiaľ mi nevysvetlíte, prečo je Agnes na tom obraze, tak..." Kupcovi sa rozbúchalo srdce a šťastne vykríkol. "Ty vieš, kto je to dievča!" Nechápavo som na neho vypúlil oči, ale on ma už ťahl preč, niekde dozadu, až do ošarpanej chaty v uličke. Boli tam nejakí čudní bradatí a holohlaví chlapi. Chcel som újsť, no jeden mi....položil nôž pod krk a povedal, že keď sa pokúsim újsť, tak ma zabije.------ Radšej som už nič nehovoril a poslúchal. Nenormálne som sa bál, Agnes, viem som hlupák, no povedal som im všetko čo chceli," po líci mu pretiekla slza, "Povedal som im kto si, ako sa voláš, kde bývaš, no skoro všetko o tebe, čo chceli. Pokúšal som sa újsť, no tí chlapi ma normálne porezali," ukázal na rany po krku a rukách, "nakoniec ma pustili, no ja som sa ich spýtal, prečo to všetko chcú vedieť. S hrôzostrašnými úškrnami mi povedali, že.....povedali, že s mojej priateľky bude zachvíľu anjelik," Harrymu stiekli po tvári ďalšie slzy, chytil ma za ruky, kľakol si predo mňa a zašepkal mi do ucha, "Agnes, ja....najprv som myslel, že je to krutý žart, no keby si bola na mojom mieste a videla ich, tak...musíš mi veriť." Stisol mi líca. Prežila som niekoľko zástav srdca. To nemôže byť pravda. Harry ma halucinácie, je šialený. Prečo by ma tí muži chceli zabiť? Nikomu som nikdy nič neurobila, tak...

Dosť! Prekĺzla som okolo vydeseného Zayna a snažila sa prejsť cez dvere. Zatiaľ čo som sa babrala so zámkami, Harry ku mne pomaly a vyblednute, ako duch prišiel, zo zadu ma objal a pobozkal do vlasov. "Za to, čo som spravil ma môžeš dokonca života, možno aj potom nenávidieť. Zaslúžim si to." Vykrútila som sa mu z náručia a odomkla poslednú zámku. Už ho dokonca života nechcem vidieť!



Harry

Otočil som sa k Zaynovi. "Braček môj...ty mi veríš všakže?" Zayn omámene prikývol. "Hoci je to šialené, ty si mi ešte nikdy neklamal, tak dúfam, že ani teraz." Zberal sa na odchod, no ja som ho ešte jemne zastavil a pošepkal.

"Sľúb mi, že dáš na Agnes pozor. Aby bola v hrade, aby čo najmenej vychádzala do dediny. Aby mi....uverila."

Zaynovi prešla po líci slza. "Sľubujem."

Another world 17. časť

13. june 2012 at 15:55 | *Evush* |  Another world


Tak ahooj, zdá sa mi akoby som sem nič nepridala celé mesiace a pritom to sú len tri dni :)) Inak videli ste Saxanu 2? Ja som v poslednej dobe maniak na disneyovky a iné rozprávky...po hororoch je to dobrá zmena :D Ako sa mi máte? Už sú nejaké plány na prázdniny? Londýn, Londýn premieta sa mi v hlave, ale toto leto to asi nepôjde, čo už :// Som neskutočne rada, že Another world má takú návštevnosť a dúfam, že sa to časom presunie aj na Life is a hard road to success- tú novú poviedku. (Názov mi len tak preiskril hlavou a preto mám takisto problém s čítaním toho. :) ) 17. časť...uf tak to rýchlo ubehlo, ešte si spomínam ako mi v hlave zasvietila žiarovka a dostala som nápad na poviedku, vymýšľajúc mená postáv a blog, najprv to bola otrasná grafika a mraky chýb ako ste si určite všimli, ale dúfam, že sa polepšujem noo :DD

I LOVE YA! (aj keď veľa komentárov ste zatiaľ nenapísali, tak to mám v mysli krivoľaké) a ENJOY!.........


-17. časť-


marec 2013

Z pohľadu Melody

"Neznášam túto prácu!" zakričala som niekoľko amerických nadávok, ktoré cez pílenie a všelijaké iskrenie spod kapot áut mohli doľahnúť do uši akurát jedinému človeku....mne. Moja budúcnosť je v háji, po silnej chrípke som na niekoľko mesiacov stratila hlas a to by som od šéfky Katherine žiadala veľmi veľa, aby mi postrážila miesto. O dva týždne po mojom nie tak prapodivnom zmiznutí- telefonovala som jej hneď, ako som sa ráno zobudila a z úst mi vyšlo len mutantské chrčanie,- som v bare videla na poradovom čísle 2, mojom poradovom čísle 2 nejakého ulízaného blondiaka so sladučkým hláskom. Okolo neho tancovali dvanásťročné dievčatká a niektoré až plakali. Katherine nadšene tlieskala a poklopkávala nohou do rytmu. No proste haluz... Problém číslo 2. Harry. Prečo mi to robí? Náš rozchod a niekoľko mesačné ignorovanie. Ignorujeme sa doteraz a ostatných chalanov zo skupiny som nevidela od Vianoc, Louisa od leta. Číže môj život pokračuje tak ako predtým, keď som ešte nespoznala Harryho, ktorý chcel so mnou nahrať singel a následne ma "donútil" ísť do Washingtonu. Bezhlavo som sa do neho zamilovala, až kým sa všetko nezačalo rúcať. Prišla som o bývanie. Diana sa odsťahovala ku svojmu snúbencovi a ja som vlastne nemala z čoho platiť byt. Veď nemám ani poriadnu prácu! Diane som o tom samozrejme nepovedala, zdôverila som sa len Nicole, teraz mojej jedinej rodine. Ona už taký polrok žije v maličkom pohodlnom bytíku, ktorý jej platia rodičia. Má aj auto, čo spôsobuje, že sa cítim ako bezdomovec. Ale ona ma prijala s otvorenou náručou, akoby to bola samozrejmosť. Teraz spím na gauči v obývačke. Aspoň že nie na lavičke v chudobnej štvrti. "Tak to už zavez na hák Melly, toto fakt nie je práca pre ženy. Choď domov, ja to za teba dodelám," ozval sa mi za chrbtom jemný chlapčenský hlas a hneď som vedela komu patrí. "Och, čau Chris a nie, ďakujem," odmlčala som sa a pozrela mimo neho, "už si toho za mňa urobil dosť." Smutne sa usmial, potľapkal ma po pleci a už si obliekal bundu. "Mne už nastal the end, stretneme sa potom, ok?" Slabo som prikývla a pokračovala. Vlastne som zabudla spomenúť ako teraz teoreticky pracujem. V autoservise, motoreste. Keď sa to spomenie tak myslíte na autá, autá, autá a mužov, nie? Tak som aspoň originál, ako vždy...

Keď som konečne "dodela" to hnusné auto, poriadne som sa zabambušila do svojho farebného šála a až po uši si stiahla pletenú čiapku s brmbolcom, kašľac na to, že to teraz neletí. Ďalšia snehová víchrica a to už je prakticky jar. Tie tri zabijácke kilometre som pešky a bez frflania prešla až do cieľa- hudobnej rozľahlej haly, kde sa práve konal konkurz na tanečníkov do nejakého muzikálu. A čo tu robím? Som Chrisova morálna podpora, keďže on sa prihlásil na kasting. Chce zmeniť tú špinavú prácu za niečo poriadne. Mal by byť mojím príkladom, no mne už je všetko jedno. Predrapila som sa až niekde dopredu, stále s vlnenou čapkou na hlave. Stále mám omrzliny po celej tvári..

Chrisa som už zazrela v rade. Vyzeral úžasne ako vždy, olivová pokožka sa mu leskla od potu a nervozity, strapaté tmavé vlasy si stále odhŕňal z čela, aj tak mu však padali späť do očí. Koľký, že to je? Dvadsiatipiati, prr. Pápá Chris, smer bufet. Nemala som pri sebe ani libru, takže som sa akurát mohla pozerať na ostatných ľudí ako pochlipkávajú cappuchino s dvojitou vrstvou šľahačky a smejú sa na trápnych vtipoch. Kedysi som to tiež robila, kedysi som mala na obyčajné cappuchino! "Pekná čiapka," uškrnula sa prsatá svetlovláska a zdupkala za ostatnými babami. Nahnevane som si ju rázne strhla z hlavy a nechala svoje už takmer po pás dlhé vlasy, aby sa mi rozliali na plecia. Následne som ešte pohodila hlavou aby som si otriasla snehové vločky, ktoré sa mi už začínali topiť vo vlasoch. Na chrbte som zacítila priamy pohľad a zvedavo sa otočila. To bola chyba. To nie je možné! Žeby ma sledoval? To neprichádza do úvahy! Otočila som sa na odchod, ale on už asi skôr pochopil, že sa pokúsim zdrhnúť a silno ma chytil za ruku.



Z pohľadu Harryho

Ťahal som ju bokom od toho ruchu až ku WCkám, kde asi jedine bolo teplo a ticho. Neviem čo som sa chystal povedať, alebo urobiť, no jednoducho som sa neovládol a jemne ju zdvihol zo zeme a uveznil v objatí. Neprotestovala, ale zmeravela. "Harry.....teda mám kopu otázok, no začnem od tej najmenej podstatnej, ok?" Usmial som sa. Aj mne v myšlienkach blúdilo plno otázok. "Ako si ma v tom dave poznal?" Nadvihol som jej hustý pramienok iskrivých jemných vlasov. "Keď toto niekto prehliadne, je slepý," zašepkal som jej jemne do ucha. Celá sa zachvela. Bola cítiť tou jej čistou levanduľovou vôňou, na ktorú som už skoro zabudol, no prekrýval ju zápach benzína. Mierne som sa odtiahol. "Ty voniaš benzínom?" Bral som to ako žart, no ona sa celá striasla a tvár jej pokryla červeň. "Už musím ísť, môj priateľ tu má kasting. Síce neviem čo tu robíš ty, ale už ma pusť Harry." Prudko som ju pustil z náručia a odvrátil sa. Pri slove priateľ mi po ramenách prešli zimomriavky. Žeby?! Pozrel som ku vchodu. Už tam nebola. Zase mi ujde a ja o nej nebudem mať celé mesiace čo i len informáciu, že žije. Čo sa to teraz s ňou deje? Viem, že v bare už nepracuje. Išiel som okolo a na jej poradovom čísle spieval nejaký chalan. Katherine mi povedala, že ju vyrazili, lebo nechodila do práce. Ach...Keď si spomeniem na náš rozchod....ona sa rozišla so mnou a ja som jej to nebral za zlé. V našom vzťahu som jej spôsoboval len samé problémy, zaslúži si lepšieho. No moje srdce si vyrvať z hrude nemôžem. Stále ju milujem. Teraz predchvíľou jej slabé osvetlenie padalo na prirodzene krásnu tvár, obsahujúcu minimum make- upu. Takéto dievčatá sú vždy najkrajšie. To som vravieval aj Zaynovi, keď si minulý rok vybudoval neúspešný vzťah s Perrie, ktorá mu šla len po peňaženke. Teraz to už je za ním a obkukáva iné "pekné terče :)". Z myšlienkového sveta ma vytrhlo spláchnutie záchodu a so zhuseným výrazom som smeroval ku pódiu. Melody som už nezazrel. Práve bol na rade strapatý chalan s olivovou pokožkou vo vypasovanom bielom tričku. Predstavil sa ako Chris, ktorého už nebaví práca v autoservise. Otrasný džob, veru... Začal tancovať a podal výborný výkon. Na konci som mu s úsmevom zatlieskal. Vyzeral byť v pohode, až kým pomaly neskĺzol z pódia a silno objal Melody. Vtedy som mal chuť niekoho zabiť. V kapucni mi bolo horúco, no bez nej by ma spoznala nejaká fanynka a buď by po a. omdlela, po b. začala jačať ako pominutá, c.rozbehla by sa ku mne a vrhla by sa mi okolo krku, alebo po d. je to ten lepší prípad a len by na mňa zízala s otvorenými ústami. Vzchop sa, Styles! Nebuď padavka a už na ňu pozri! Ako sa asi tvári? Ignoruje ma?

Počúval som svoj vnútorný hlas, ale radšej si sadol ku bufetu a nenápadne ich pozoroval. Šťastne sa usmievala a stále o niečom kecali, už pomaly pol hoďku. Ale za celý ten čas nepadla ani jedna pusa, ani nič podobné. Tak to priateľ myslela ako kamarát.



Z pohľadu Melody

Ži ako by to bolo poslednýkrát. Ži dnes, nie zajtra. Využi príležitosť. Toto mi našepkával vnútorný hlas vždy, keď som pozrela na Harryho. http://www.youtube.com/watch?v=-6gkdCqkxKI Bol neprehliadnuteľný. Ako jediný mal kapucňu stiahnutú až po uši. Keď pozriem na tie jeho nezbedné kučery, ktoré mu vykukujú von, spomeniem si ako som sa v nich prehrbávala a on spal s hlavou položenou na mojom bruchu. "Tak čo Mel? Počúvaš ma vôbec?!" Omámene som zazrela na Chrisa. "Tak asi nie, poď odveziem ťa domov...a žiadne námietky!" Schmatol ma pod pazuchu a ťahal k východu. "Chris. Chris! Ja tu...ešte ostanem. Zoznámila som sa s jedným fajn chalanom pri bare a vieš ako dlho som už nikoho nemala, takže..." "S kým?" prerušil ma a zamráčene si prezeral ľudí okolo baru. Je ako môj starší brat, neustále ma ochraňuje. Poprezerala som si ľudí okolo baru. Sedeli tam len samí opilci a Harolda mu predsa ukázať nemôžem! Strčila som do celkom pekného ryšavého chalana s vypracovaným telom, až sa zapotácal a doapdol na barovú stoličku. "S tamtým!" Ukázala som na obeť môjho nekalého činu. "Nevyzerá, že by sa už chystal strčiť do postele, je veľmi......hmm, sympatický! Tak pá Chris, neotáčaj sa!" Sypala som zo seba nezmyselné keci a pozerala na Chrisov chrbát až kým sa nestratil z dohľadu. Nastal môj čas...

"Harry, poď niekam inam. Poznám ťa už dosť dlho na to aby mi došlo, že pred tebou už dneska neujdem. Tak nech to máme čo najskôr za sebou!" S úškrnom na mňa hľadel. "Čo nech už máme za sebou? Neboj kráska, nechystám sa ťa znásilniť," zasmial sa a naklonil sa ku mne, "aj keď sa budem musieť riadne ovládať." Tento vtip mu z môjho pohľadu nevyšiel. Akurát spôsobil, že keby bola súťaž o aktuálne najčervenajucejšiu vec na svete, ani kečup by sa mi nevyrovnal. :D

Harry ma chytil za ruku a ťahal preč z toho hluného baru. "Kde ideme, Harry?" "Nevyzvedaj, v správnom čase sa to dozvieš." "Tak teraz sa naozaj obávam toho znásilnenia." Zasmiali sme sa na celú ulicu. Ako sme išli, začali mi mrznúť okraje uší a s červeným premrznutým nosom by ma určite prijali na novú verziu Snehulienky, kde by som predstavovala dokonalého trpaslíka. Ale tú trápnu pletenú čiapku si nedám! Pred ním nie! Kračali sme potichu pár kilometrov a ja som ako zhypnotyzovaná sledovala obláčiky dychu, vychádzajúce z mojich a Harryho úst. "Nie je ti zima?" spýtal sa ma, keď sa nám stretli pohľady. Jemne som prikývla a zadrkotala zubami. "Inokedy by som ti požičial bundu, ale v takomto počasí," zavrtel hlavou, "to by som zamrzol a na mojom mieste by stál veľký spievajúci nanuk s malinovou príchuťou." Zachichotala som sa. "Prečo s malinovou?" "Noo, ani neviem. Asi mi najviac chutí ten, s kúskami čokolády, značky Algida." Usmiala som sa sama pre seba.

"Tak kde ideme?" Dostala som ho. "Mal to byť park, ale keď je mojej princeznej zima, bude to nejaká útulná kaviarnička v Holmes Champel." Pri slove princeznej som zneistela. Robí si zo mňa prču, alebo to myslí vážne? Jeho tvár však bola maximálne pokojná. Harry ma chytil za ruku a viedol k svojmu autu na rozľahlom parkovisku.

Life is a hard road to success 3.časť

9. june 2012 at 16:14 | *Evush* |  Life is a hard road to success

Life is a hard road to success



Takže, bola by som rada keby ste napísali nejaký ten koment, či sa vám páči táto nová poviedka ;)) Je to DOSŤ odlišné od Another world, ale je to iné a pre mňa to má chuť zakázaného ovocia :DD Ešte niečo, prečo sem nepíšete komenty?? Je mi jedno či pozitívne, alebo naopak, každý názor sa cení a mňa oveľa viac nahneváte, keď nič nekomentujete :// ...a pritom to číta (zase sa opakujem) DOSŤ ľudí.......


-3.časť-


Vkĺzla som do prázdnej miestnosti. "Veličenstvo?" počula som ozvenu svojho priškrteného hlasu. Nikto neodpovedal. S povzdychom som opatrne položila tácku s krčahom vody na mohutnú komodu v prostriedku miestnosti. Už som sa zberala na odchod, keď ma oslovil chlapčenský hlas. "Och, počkajte!" Chytro som sa otočila a stratila v orieškovohnedých očiach. Po hodnej chvíli som si pred neho kľakla a zahľadela sa do zeme. "Prepáčte veličenstvo, nevidela som vás a myslela som, že ste mimo komnaty. Doniesla som vám čistú vodu s citrónom, ako ste chceli. Môžem vám ešte nejako pomôcť?" Váhavo som k nemu zdvihla hlavu a zase zablúdila v jeho očiach. Kútiky úst mal jemne podvihnuté do nevinného úsmevu, čo mu pridávalo výzor malého chlapca. "Ale, neblbni. Pred tebou to už dnes urobilo 50 ďalších a lezie mi to na nervy. Som niečim výnimočnejší než oni? Nie a mohli by sme si tykať, niesom až taký starý...." zasmial sa a mňa to zaskočilo a dohnalo k začervenaniu. Na dvornú dámu som sa riadne nemotorne postavila. Tykať mu nemôžem, je to predsa kráľovská krv! Ale keď ma o to požiadal....NIE! Sklapni mozog! Do očí sa mu už nikdy nepozriem! rozhodla som sa pri vychádzaní z komnaty. Bola by som potom ako handrová bábika, ktorú môže ovládať...1. slabosť. Začala som si hrýzť nechet na malíčku a NáHODOU to bol ten do ktorého som sa "řízla" v kuchyni. Po kom som ja taká šikulka?! V mojej komnate ma už čakala Emma. "Kde trčíš, darling? Princezná ťa už čaká hodnú chvíľu," zaklipkala mihalnicami a spolu sme sa rozosmiali. "To si vystihla, nemám taký ľahký život ako ty Em, ja bohužiaľ niesom princezná..." "Ach, rada sa s tebou vymením. Keby sme boli dvojčatá, čo? To by bolo zábavy, ty by si si vyskúšala aké je to nosiť na hlave kráľovskú korunu a ja zásteru v kuchyni atď." Usmiala som sa a unavene klesla na posteľ.

"Inak, nechcem ťa rušiť, ale zajtra dorazí.... Hayle!" Emma zvýskla od radosti a začala tancovať po izbe. "Emma! Keď ma chceš naťahovať, tak choď čo ja viem?! Hen tam za hlúpym Johnom! Ideš mi s tým už na nervy." Hlúpy John bol nepríjemný chlapec s iskrivočervenými vlasmi, ktoré mal zakaždým mastné a s pehami na gigantickom nose. Chudák nevedel čítať ani písať, pretože na to dodnes nenabral žiadne investície. Pracoval v hradnej kuchyni a sem, tam som ho stretávala. Jazyk mu mlel na plné obrátky, rozprávať vedel aj celý deň v kuse. Emma a ja sme sa ho snažili brať za rovnocenného, no ostatné deti nás mierne nakazili s vtípkami na jeho adresu. Teraz som jeho populárnu prezývku použila proti Emme. S otvorenými ústami mnou zalomcovala. "Agnessa Hardwersová! Musíš mi veriť! Tvoju sestričku vylúčili zo školy!" "Ale to nemohli! Vždycky sa učila famózne a je to ešte dieťa! Nemohla uraziť česť žiadneho učiteľa, veď má sotva desať! Ešte tomu nerozumie..." Emma ma pohladkala po líci a zúfalo na mňa pozrela. "Prečo si zase vymýšľa?!" "Viem ako ti Hayle chýba. A doteraz ľutujem, že som si z teba strieľala na jej účet, keď odišla, ale teraz ma vypočuj, Agnes. Prosím aspoň jedným uchom ma počúvaj," nazrela mi do duše, "Hayle zomrela kamarátka. Volala sa Nataša a mala osemnásť rokov, tak ako teraz my. Hayle vychovávateľkám vravievala, že jej pripomína sestričku- teba a preto ju má tak rada. Chýbala si jej, si predsa jej jediná rodina! Nataša už bola dospelá a v ich krajine na určitých miestach prevládalo nespočetné množstvo vojen. Chlapci skoro vymreli, museli nastúpiť dievčatá. Slabučká Nataša v prvý deň zomrela. Dosvečila to jej spoločníčka, bojovali totiž vo dvojici. Ale Natašine telo dodnes nenašli. Hayle mala nočné mory a po nociach často plakala. Začala sa stávať agresívnou a vyvolala pár nepekných rvačiek. Vieš, že Hayle prestúpila do inej krajiny na najlepší kláštor za moriami, kde ju mal čakať lepší život. Ty, ja, Zayn..všetci sme jej to želali. No kocky v osude sa prekrútili," Emmine oči sa zablískali a napínalo ju na plakanie. Hovorila to tak živo, musela som jej veriť. Pozrela som na závesný farebný gobelín nad mojou posteľou. Oči ma štípali, ďalej som to už nevydržala a rozplakala sa. Moja sestrička sa vráti, mala by som byť šťastná, ale moje srdce sa láme, keď si pomyslím čo všetko tam prežila. Vojny, strata kamarátky, žiadna rodina, pocit bezpečia zmizol... Zatiaľ čo tu sa vojna od Haylinho odchodu nekonala, stále som mala po boku Emmu, rodinu tvorila ona, Zayn, Harry, Alfréd a ďalší nesmierne srdeční ľudia. V tejto malebnej komnate s kopou šiat a jedla som sa nikdy ničoho neobávala. Ach Hayle... my dve sme si boli oddávna také blízke...nevidela som ju 5 rokov, od ockovej smrti sme ju poslali na už spomínaný kláštor. Teraz mi je z toho zle, že som o ničom čo sa tam deje nevedela. Mala som sa vypytovať, ale ach jaj, bola som vyrovnaná s tým, že už ju nikdy neuvidím a snažila som sa pomaly zabúdať...aj sa mi to podarilo. "Emma, prečo mi to hovoríš až ty? Odkiaľ to vôbec všetko vieš?" pritúlili sme sa spolu pod prikrývkou. "Povedal mi to William. Ako čerstvú novinku a chcel... aby som ti to povedala ja. Vraj k sebe máme veľmi blízko a že to odo mňa lepšie prijmeš." "A mal pravdu," usmiala som sa na ňu. "Ale Agnes, William je môj starší brat je protivný, podlízavý a všetko, ale je to fakt dobrák. Pod namysleným obalom sa skrýva teplé srdce, mysli na to. A naviac...zaplatil Haylinu cestu sem, trošku som ho do toho postrčila, to sa musí uznať." Zaškerila som sa. Moja nálada sa postupne zlepšovala. "Ja Williama....uznávam," zachichotala som sa pod prikrývkou, "zajtra na východe slnka mu pôjdem poďakovať. Teraz máte tú kráľovskú návštevu," prevrátila som zo srandy oči. "Čo hovoríš na princa? Podľa mňa je chutný a taký...nevinný." Emma si zasvietila lampičku na mojom toaletnom stolíku a pozerala na seba do zrkadla. Usmievala sa na svoju dokonalú tváričku. Odvrátila som sa od nej. Keby len vedela...



V sobotu, na západe slnka som sa vybrala do kráľovskej komnaty Williama. Nevolám ho kráľ, alebo veličenstvo. Je to také divné, nepasuje mi to k nemu. Mohutným "klopadlom?" som zaklopala na masívne tmavé dvere. Počula som štrganie zámok a otvoril zachmúrený starček s bielou parochňou. "Signora, vy už ste tu? Venire, venire, per favore." Ťahal ma dovnútra. Stisk mal ako medveď. "Čo? Prosím? Nie! Vy si ma s niekym mýlite, pane. Au, to bolí, opatrne," strúhala som zo seba, zatiaľ čo ma ťahal za sebou. Zatresol za nami dvere a zastal. Konečný cieľ? Ach, komnata veličenstva, teda Williama. Aspoň správna miestnosť zamyslela som sa. Násilnícky starček, ktorý ma sem dotiahol si odkašľal. "Maestà, teda veličenstvo, prepáčte že ruším, no už è arrivato, dorazila signora." William ospato sedel na veľkom koženom kresle pred blčiacim krbom. Po odznení starcovej vety sa postavil, pošúchal si viečka a nechápavo pozrel zo mňa, na starčeka. "Agnes?Ty?" zašklbalo mu kútikmi úst. "Hmmm, myslím, že som obeťou nejakého omylu. Teda omylom." William sa zasmial a po čase aj ja s ním. Čo to tu len trepem? "Pietro, ďakujem, no tuto slečna má pravdu. Hmm očakávame niekoho....no, iného," povedal William. Starček nazvaný ako Pietro pokrútil hlavou a vyšiel z miestnosti. "Ahoj Agnes, sadni si, prosím a prepáč, Pietro je talian a už postarší, horšie mu to myslí." "Okej v poriadku. A kým som podľa neho mala byť?" William si sadol na operadlo kresla, na ktorom som sedela ja. "Ako sa to vezme....tancujúca zabávačka pre veličenstvo Payna." Nahlas som sa rozosmiala. "Vyzerám tak, nebodaj?" Postavila som sa pred Williama a otočila sa okolo svojej osi. "A-ani nie," pousmial sa a pozrel mi do očí. "Prečo si prišla? Potrebuješ niečo, alebo...ohľadom, no, ohľadom Maye." Pozrela som si na končeky prstov a zase si sadla do kresla. "Myslíš Hayle. Maya...hhh to meno neznášala. Vymyslela si fiktívne meno a do kolena koply každého kto ju oslovil Maya. Teba sa tuším bála, vždycky sa skrívala za ockovými nohami, keď ťa zbadala. William nasadil na tvár úškrn. "Hej, pamätám si." Pravdepodobne, aj mňa občas desíš, mihlo sa mi mysľou. "Prišla som skoro, aby som ťa zastihla. Včera bol riadne nabitý deň, tak som počkala. Chcem sa ti poďakovať za Hayle, peniaze na cestu a tak." Usmial sa na svoje prsty. "Má na tom zásluhu aj Emma, vieš práve tu je aj veličenstvo Payne so synom a ďalší hladný krk do hradu uff....ale je to predsa tvoja sestra, ty si najlepšia priateľka Emmy a tá ma má na háku. Moja malá sestrička," potriasol hlavou a nápil sa so svojej šálky rannej kávy. Začala som sa zberať na odchod. "Tak ahoj William, vďaka za vypočutie a....kedy dorazí Hayle?" "O päť dní," stručne uzavrel rozhovor. Pri vychádzaní z kráľovskej komnaty som žmurkla ma Pietra a ten sa silno začervenal, čo ma strašne rozosmialo. Cestou do svojej komnaty som tuho rozmýšľala o Hayle, Emme, sebe a....o raňajkách. Strašne mi zaškvŕkalo v bruchu. Vrazila som do nejakého dievčaťa do Emmy. "Emma! Aj ty si už taká hladná ako ja?" Oblizla si pery. "Že sa pýtaš. Čo rozhovor s Williamom?" "Začiatok bol dosť humorný, potom ti to vyrozprávam." "Poď! Musím ťa zoznámiť s jedným novým chalanom. Je strašne zlatý a patrí ku kráľovskej garde Payna," za moje námietky ma potiahla za ruku.



Another world 16. časť

8. june 2012 at 11:25 | *Evush* |  Another world

Another world



-16. časť-



Z pohľadu Melody

Vybehla som na ulicu a cítila Harryho v pätách. Ostro som zabočila do slepej uličky...neskoro. "Melody! Kde mi to utekáš?!" histericky sa zasmial. Je opitý, na mol. Mala som slzy na krajíčku. Takéhoto som ho ešte nezažila. Cítila som sa bezmocná. Nebezpečne sa priblížil a ja som ho rexlexne s prižmúrenými viečkami kopla do brucha. S rozmazanou špirálou, potrhanými šatami a parochňou na krivo som si privolala taxík a nechala sa odviezť domov.

Na druhý deň, keď som sa zobudila nadomnou sedela Diana s kakaom v ruke a čerstvo upečenou báboukou. "Bré ránko, sestrička." Zaškerila som sa. "Ty si piekla?" "No vieš, keď sa to tak vezme, bábouku som kúpila, ale vyzerá jak domáca, že?" Oči jej šibalsky iskrili. "Aj to je pokrok , Diana. Inokedy si všetko objednávala, alebo si to nechavala nakúpiť," zasmiala som sa. Diana si sadla na kraj mojej postele. "Derek je tak lenivý ako ja a variť niekto musí, v úvodzovkách teda, ale aspoň niečo, nie?" "Nehovor mi, že kupuješ polotovary a pred ním sa tváriš, že si to uvarila?" zachechtala som sa. Diana sa začervenela. "Urob mi láskavosť a nabudúce mi už nečítaj myšlienky, o-kéj?" žmurkla na mňa. "Inak mám super novinu," povedala už na prahu dverí, "s Derekom sme sa nedávno zasnúbili," povedala zo srandy ľahostajne. Skríkla som. "A to mi hovoríš len tak mimochodom? Gratulujem z celého srdca, D. Máš už šaty?" "Pozerala si včera Priateľov? Opakovali na...." "Neodbočuj od témy!" Už už niečo mala na jazyku, keď mi niekto do obloku hodil kameň. Nakukla som von, ale to už bolo počuť len dupanie nôh určite nejakého malého zbojníka. Diana sa medzi tým vyparila. Pod kolenom som zacítila vybrovanie telefónu. Volal Zayn. "Melody! Žiješ? Čo sa stalo, prečo si odišla?" Prehltla som. "Zayn ja som bola nejaká unavená tak som si..." "Nevieš dobre klamať, Mel." Pozrela som do stropu. "Neviem prečo mi zišlo na um, povedať to práve TEBE, ale vieš udržať tajomstvo?" "To si sa obrátila na toho najlepšieho." "Tak fajn, ale keď to niekomu vykecáš, visíš obesený na lampe mojej izby." Počula som zasmianie na druhej strane. Nastalo trápne ticho. "Vieš, Harry bol včera ožratý na mol, balil tam sexi kosti a ku mne bol normálne násilnický. Strašne ma to zaskočilo. Nezišlo mi na um, žeby Harry pil alebo fajčil." "To hej, ale takéto veci sa občas stávajú, Melly. Hlavne na takej párty, ktorú zorganizovala tvoja kamoška Nicole." Usmiala som sa, pozdravila a náhle zrušila hovor. Zayn má pravdu.



Z pohľadu Cassie

Autobus zastavil pri directionerskej štvri ako to volám ja. Na tej ulici sú byty chalanov rovnomerne vedľa seba. Zazvonila som na byt Louisa a Ell, Harry sa medzičasom presťahoval do vlastného aby tieto hrdličky mali súkromie. Počula som dupanie nôh po schodoch a rýchlo som nakukla do cestovného zrkadielka. Ráno som si stihla natočiť prirodzene rovné vlasy a obliecť pohodlnú modernú kombinézu so šatkou na viazanie okolo krku a otvoreným chrbtom. Bola bordovej farby a mala fialkastý indický vzor. Takto som sa vyfintila na odpuludňajší príhovor v megaluxusnej reštaurácii, kde by som chcela skúsiť džob čašníčky. Teraz mi to príde trápne, aby si Loui nemyslel, že som sa takto nahodila kvôli nemu, aj tak sme len super kamoši. Louis otvoril a vyjavene na mňa zízal. Následne ma zľahka objal. "Cassie?" "Louis?" zvolali sme nahlas ja a nejaký dievčenský hlas zozadu. Vo dverách sa ako víchrica zjavila Eleanor. Milo sa na mňa usmiala a oprela sa o Louisa. "Ahoj Ell. Louis o tebe veľa rozpráva. Ja som jeho kamarátka z Washingtonu, Cassie," vystrela som ruku k Ell. "Ahoj, no som rada, že o mňa macko rozpráva a veľmi ma teší, ale teraz sa musíme poponáhľať. Včera som nám totiž vybavila úžasný obed v úžasnej reštike," zatrilkovala a ťahala za sebou Louisa k autu, ten zase potiahol mňa. "Prečo by sa k nám Cassie nemohla pridať?" Ell pozrela striedavo na mňa a Louisa, vzdychla, ale súhlasila. Nasadla som dozadu Louisovho auta a pozerala von oknom. Tí dvaja si zatiaľ vymieňali sladké poznámky. Cítila som sa nesmierne divne. Ako piate koleso na voze. Prečo som len súhlasila? Louis mi otvoril dvere na aute a ja som mu vďačne stisla ruku. Obed bol výborný, ale nevysloviteľne drahý. Keď prišiel čašník, hrabala som sa v peňaženke, ale tú nešťastnú chýbajúcu dolárovku som nenašla. Loui zaplatil za mňa, čo bolo nesmierne trápne. Pár boháčov od ostatných stolov sa k nám otočilo a ja som usilovne hľadela do zeme, či tam nenájdem nejakú dieru, do ktorej by som sa mohla prepadnúť. Louis dorazil ku ich domu, Ell sa chytro vyparila dovnútra a ja som sa bez obzretia dala na cestu k zastávke. Louis ma zozadu objal a potiahol ku ich domu na lavičku. "Cass, deje sa niečo?" "Nie, vôbec nič. Malo by sa?" precedila som cez zuby. "Prosím ťa, pozri mi do očí." Nesmelo som ho poslúchla. Hľadeli sme si do očí až kým som nezacítila celú kopu motýľov v bruchu. Sklopila som zrak. "Louis, budem k tebe úprimná. Ty si to zaslúžiš. Ja k tebe......ja k tebe asi niečo cítim." Doširoka sa usmial a pritúlil si ma. "Čo niečo?" Naklonil sa ku mne a ja som mu zašepkala do ucha: "Asi ťa ľúbim." Krásne sa usmial a prisal sa mi na pery. Spolupracovala som s ním až do doby, keď som nezačula spadnutie tácky s vínom a uvidela Eleanorin trasúci sa chrbát na úteku. Hlavu som si položila do dlaní. Toto som nechcela.



Diaries of winter 2012

Melody- Ach, je to ťažké. Ja Harryho ľúbim, ale on je stále preč, niekto mi poslal na twitter fotky ako sa bozkáva s nejakou šľapkou. Na druhej strane mi posiela zaľúbené esemesky, kupuje ruže a neustále pripomína ako ma miluje. No čo si mám myslieť? Ostaneme len priatelia, tak to bude najlepšie...

Alicia- http://www.youtube.com/watch?v=TiGV1V212FA cítim sa zvláštne. Ako duch, na všetko pozerám cez tmavé okuliare, priesvitne. Čítam časopisy, vidím vysmiateho Nialla s jeho... snúbenicou. Ale ja si pamätám keď...

Cassie- Vianoce sme prežili lyžovaním v Alpách s Niallom a Veronicou. Tá baba je strašne zlatá, Niallovi zachvíľu spadnú kútiky úst, z neustále usmievania na ňu. Tak a teraz Louis... stále myslím na Ell. Na jej roztrasený chrbát vtedy v lete. Ľúbili sa a ja som im to skazila. Ale Louis a ja sme sa naozaj našli...Ľúbim ho z celého srdca...